Debutová zbierka básní Daniely Kováčikovej je priestorovou poéziou v najlepšom slova zmysle. Raz je priestor v básni definovaný ako striktne fyzikálny, inokedy ako urbánny, duchovný či mentálny a v neposlednom rade je to aj priestor telesný.
Kováčikovej na prvý pohľad nenápadná obraznosť je najpôsobivejšia tam, kde sa naťahuje k línii horizontu, či už fyzického sveta, vnímanej reality alebo takmer vzdušnej emocionality. Vie byť krehká aj tvrdá, difúzna aj precízna, abstraktná aj ironicky konkrétna, uhýbavá aj nekompromisná. Jeden z najzaujímavejších debutov roka.