Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilMoje odznaky
2020
2019
2018
2017
2016
Moje aktivity
Tento rok sa vaša knižnica rozrástla už aspoň o 7 kníh... Tešíme sa spolu s tými, ktorí ich budú čítať :-)
Tento rok sa vaša knižnica rozrástla už aspoň o 7 kníh... Tešíme sa spolu s tými, ktorí ich budú čítať :-)
Veľká Morava (VM) je kľúčovým obdobím pre dejiny Slovenska a Česka. No až do polovice 20. storočia (!) sme nemali žiadne archeologické doklady o veľkomoravskej architektúre. Prevratom v poznaní sakrálnej architektúry z tohto obdobia boli postupne zisťované nálezy v Starom Měste (1949), Mikulčiciach (12 kostolov), Devíne, Bratislave, Nitre atď. Šlo len o artefakty základov, no objavy iniciovali vznik interdisciplinárnej vedy venujúcej sa tejto problematike. Súčasný stav poznania je vynikajúco zhrnutý v knihe Mgr. Ing. arch. Andreja Boteka, PhD. (Ústav teórie a dejín architektúry FA STU) Veľkomoravské kostoly na Slovensku a odraz ich tradície v neskoršom období (Post Scriptum, 2014, 200 str.). Úvod knihy sumarizuje dejiny územia VM od začiatku 9. stor. po zánik VM v r. 907. Venuje sa jednotlivým dôležitým osobnostiam (Pribina, Mojmír, Rastislav, Svätopluk, Mojmír II.) a cirkevno – historickému kontextu. Je známe (a potvrdzuje to v súčasnosti napr. nálezisko Bojná), že kresťanstvo na našom území bolo skôr, ako prišla byzantská misia sv. Cyrila a Metoda (863). Kresťanský objekt na Devíne sa datuje do 4. stor. Pribinovi posvätil kostol v Nitre biskup Adalram v r. 828. Odvtedy zaznamenávame rozmach cirkevnej architektúry. Sakrálne stavby odrážajú viaceré vplyvy (franský, dalmátsky, byzantský), sú materiálovo rôzne (drevené, kamenno-drevené, kamenné), majú rôznu typológiu (pozdĺžne stavby, kostoly s rovným uzáverom, s oblou apsidou, rotundy). Na Slovensku sa ako veľkomoravské najprv určili základy kostolov na Devíne, v Ducovom a Nitre a bazilika v Bratislave. Neskôr pribudli Trenčín a Skalka. No najprekvapujúcejšou skutočnosťou sa ukazuje to, že veľkomoravskými (aj keď s mnohými neskoršími úpravami) môžeme nazvať dodnes stojace a svojmu účelu slúžiace kostoly v Kopčanoch, Kostoľanoch pod Tríbečom („chronometrický rozbor dreva z južného múru priniesol výsledok v intervale rokov 713 – 915“) a Nitrianskej Blatnici. Autor všetky nálezy VM architektúr podrobne rozoberá. Prirodzene najviac sa venuje posledným trom stojacim objektom. Výpočet architektúr preduhorského a začiatku uhorského obdobia, ktoré typovo a ideovo nadväzujú na tie z VM obdobia, nemusí byť konečný a môžeme sa ešte dočkať prekvapení (napr. Bíňa, Poprad – Stojany, Chrasť nad Hornádom atď). Obohacujúce čítanie!
Čítať viac
Čarovná Halič, ktorá do 1. sv. vojny patrila Rakúsko Uhorsku, bola v druhej polovici 19. a na prelome 19. a 20. stor. snáď najchudobnejším európskym regiónom, ktorý pravidelne postihoval hladomor a epidémie. Niet sa preto čomu čudovať, že práve Halič bola epicentrom emigrácie. Tento fenomén veľmi zaujímavo opísal rakúsky historik a spisovateľ Martin Pollack v knihe poskladanej z dobových novín a správ s názvom Americký cisár. (Pollackov otec bol fanatický esesák, ktorý organizoval transporty Židov a holokaust a „vlastnoručne popravoval zajatcov“. Zomrel rukou vraha pri nelegálnom prekročení hraníc v r. 1947). Rakúske úrady proti masovej emigrácii akože bojovali, no iba naoko, pretože väčšina úradníkov bola podplatená a na utečencoch zarábala. Utekali všetci: Poliaci, Rusíni, Židia, Slováci, Nemci. Poväčšine boli negramotní, nemali ani šajnu, kde vlastne idú, boli bez prostriedkov, veľmi často ich už v rodných dedinách oklamali prevádzači, ktorí im sľubovali raj na zemi. Utekalo sa hlavne do USA a Kanady, ale aj do Brazílie (väčšina utečencov sa stala otrokmi na plantážach) a aj do Ruska, no odtiaľ sa už takmer nikto nikdy nevrátil. Ženy poväčšine končili ako prostitútky v bordeloch oboch Amerík či v Istanbule. Dramaticky sa do dejín emigrácie z Haliče zapísali hraničné mestečká Wadowice a Osvienčim. Tu sa z vysťahovalectva stal takmer priemysel. Ľudský život v zásade nemal hodnotu. No samozrejme našlo sa aj zopár takých, ktorým sa nakoniec v emigrácii podarilo zarobiť, niektorým aj zbohatnúť, a podporovať rodinu doma. A prečo sa kniha volá Americký cisár? Podvodník Abraham Landerer, komplicmi nazývaný „lodný riaditeľ“, klamal svoje negramotné obete túžiace po Amerike tak, že pred ne postavil budík. Nechal ho zazvoniť, a tváril sa, že vytvoril telegrafické spojenie do Hamburgu. Tvrdil, že zisťuje, či majú na lodi voľné miesto pre toho a toho. Budík znova natiahol a akože prijal odpoveď. Kladnú. Za túto službu si zapýtal 6 guldenov. „Nakoniec sa budíkom zavolá „americkému cisárovi“, ktorého sa prefíkaný agent spýta, či bude taký láskavý a prijme do svojej ríše nového poddaného. Prenikavé zvonenie budíka zlomí aj najvzdornejších“. Interesantné, no pomerne mrazivé čítanie.
Čítať viac
Veľmi zaujímavý spisovateľ židovského pôvodu (na konci života konvertoval na katolicizmus) Joseph Roth (1894 – 1939) dokázal vo svojich knihách výnimočne zaznamenať atmosféru rokov po skončení prvej svetovej vojny. Román Hotel Savoy je presne z tohto súdka. Gabriel Dan, potomok ruských židov, po troch rokoch v ruskom zajatí na Sibíri prekračuje hranice bývalej CK monarchie. Chce ísť do Európy, najlepšie do Paríža. Ubytúva sa v hoteli Savoy, v meste niekde na východe Haliče. Hotel je akousi výkladnou skriňou celej vtedajšej spoločnosti, ktorá netuší, čo sa s ňou po strašnej vojne bude diať. Štáty sa rozpadajú, rodiny sú rozdelené a roztrúsené po svete, práce je málo. Spodné poschodia hotela, teda lepšie izby, obývajú bohatší návštevníci. Vrchné, plné výparov z práčovne, kde sa nasťahuje aj Gabriel, sú útočiskom chudoby, ktorá musí využiť všetok svoj um a silu na to, aby vôbec prežila aktuálny deň. Gabriel si potrebuje po vojne „chvíľu odpočinúť“. „Neponáhľam sa. Nemám matku, ani ženu, ani dieťa. Nik ma nečaká. Nik po mne netúži“, zdôveruje sa podobne ako Remarqueovi Traja kamaráti. V hoteli sa stretáva so sympatickou Stasiou, smutným chorým klaunom Sančinom, liftboyom Ignácom či z vojny sa navracajúcim chorvátskym revolucionárom Zvonimirom. Sprvu sa snaží sa získať peniaze od strýka Phöbusa, no lakomý žid mu je ochotný venovať len akýsi starý oblek. Hotel aj celé mestečko túžobne očakávajú návrat rodáka Bloomfielda, milionára z Ameriky, ktorý tu chodieva na hroby rodičov. Všetci dúfajú, že boháčov príchod zmení ich biedne životy. Bloomfield si po príchode vyberá Gabriela za asistenta. Musí si vypočuť všetky žiadosti o finančnú pomoc, ktorú zástupy prosebníkov od milionára požadujú. No môže jeden Bloomfield zmeniť chod dejín a odstrániť všetku biedu sveta? Roth ako jeden z mála autorov na začiatku 30. tych rokov presne odhadol, čo sa stane po nástupe Hitlera k moci. Keďže dôverne poznal aj pomery v komunistickom Rusku, vedel, že komunizmus a fašizmus sú rodné sestry. Svojimi článkami proti obom bojoval. Zomrel v chudobe, priateľom mu ostal len alkohol, v predvečer strašnej vojny, ktorú predvídal.
Čítať viac
Kniha Matúša Kučeru Slovensko v dobách stredovekých bola v druhej polovici 80. tych rokov sviežim dejepisným čítaním pre študujúcu mládež. Svojim štýlom, záberom (Samo – bitka pri Moháči), ilustráciami (čarovný Jozef Cesnak) a množstvom farebných fotiek sa líšila od boľševickou ideológiou zagebaných kníh o dejinách, ktoré našu históriu viac menej vpasovali do českých dejín. Hoci sa Kučera po Novembri 89 tiež kus pošpinil spoluprácou s Mečiarom, myslím, že jeho kniha v zmenených podmienkach obstála a dnes je k dispozícii detskému čitateľovi opäť. Hoci s (nepochopiteľne) zmeneným názvom (Stredoveké Slovensko, Perfekt 2016) a bez Cesnakových obrázkov, ale zato v sympatickom modernom formáte a kvalitnejšími fotografiami. Text je zmenený len kozmeticky. Všetko sa dá recyklovať :-) Úvod napísal prof. Martin Homza, čím u mňa Kučeru kus „vyvinil“. Hoci by dospelý čitateľ mal mať v udalostiach popisovaných v knihe jasno, predsa len isté osvieženie si základných reálií nezaškodí. Takže čo najviac po rokoch zaujalo mňa: Pred 1. sv. vojnou vykopali pri starobylom kostole v obci Lančár kostru muža s pečatidlom s nápisom S ALBERTI ZUPNIC. Kto bol záhadný muž? Ukazuje sa, že išlo o poľského kráľovského župníka (správcu soľných baní) a neskôr richtára Krakova Alberta. Albert sa spriahol s českým kráľom Jánom Luxemburským a Nemcami proti kráľovi Vladislav I. Lokietkovi. Lokietko s pomocou Matúša Čáka Trenčianskeho poľský trón ubránil. Župník Albert pred kráľovým hnevom pravdepodobne utekal do Čiech a po ceste pri obci Lančár zomrel. Pochovali ho s pečatidlom a žezlom krakovského richtára.
Čítať viac
„Väčšina mien osôb a miest v týchto príbehoch je skutočná a zločiny, ktoré sa zdajú vymyslené, sa stali“. Takto uvádza svoju knihu z r. 2002 Zabi ma nežne alebo šibenica pre malého muža autor Juraj Bindzár. Skladá sa z dvoch kriminálnych noviel „podľa anglo-americkej mustry“. V prvej, „Goodbay, smrtihlav“ rieši inšpektor Scotland Yardu Arthur Fowler Neil viaceré podozrivé úmrtia žien, ktoré sa utopili vo vani krátko po sobáši. Je tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny, Londýn je známy svojim pochmúrnym počasím a kriminalistika je v plienkach. Všetky ženy krátko pred smrťou uzavreli životné poistky. Hoci každá si brala muža s iným menom, inšpektor zisťuje, že ide o tú istú osobu. Smith, ako ináč by sa volal hlavný podozrivý. No dokázať mu vraždu sa tímu okolo inšpektora nedarí. Ako mohol utopiť mladé zdravé ženy bez jediného náznaku násilia na tele obete? Pomôže vyšetrovateľom rekonštrukcia za účasti zdatných plavkýň? Odvisne domnelý páchateľ? „Mno“, hmkol by Bindzár. Druhá krimoška, ktorá dala knihe názov, sa tiež odohráva v Londýne pred prvou vojnou. Rozpráva o veľmi úspešnom americkom zubárovi a jeho neúspešnej manželke, ktorá si namýšľa, že je skvelá herečka, no účinkuje len v podradných kabaretoch. Manžel ju živí, platí jej všetky vrtochy, toleruje nevery, znáša ponižovanie. Manželstvo je v troskách. A keď sa u zubára zamestná krásna sekretárka, sirota, do ktorej sa muž vášnivo zamiluje a ona mu lásku opätuje, je rozhodnuté. No ako zabiť ženu tak, aby si nikto nič nevšimol? Juraj Bindzár vám o tom porozpráva s očividným potešením. Navyše knihu vyšperkoval svojimi skvelými kolážami, takže radosť je knihu čítať. „Mechanizmus funguje. A to je všetko“, zakončuje príbeh autor.
Čítať viac
Pezinčan Juraj Bindzár vydal v r. 2016 knihu Mlčky a krátko s podtitulom Balada o živote a smrti šachového génia Richarda Rétiho. Meno pezinského rodáka a bývalého výnimočného československého šachového veľmajstra nie je veľmi známe. Bindzár mu svojim románom vystaval krásny literárny pamätník. Richard (Riči) Réti sa narodil v r. 1889 v židovskej rodine. Otec Samuel mal zavedenú lekársku prax. Liečil pohlavné choroby a o klientelu nemal núdzu, hlavne z Prešporka a Viedne, kde bolo „vždy veľa roztopašných mužov a záletných manželov a oveľa viac krásnych ľahkonohých slečien a poveterných žien“. Už od detstva bol Riči Réti výborným šachistom, porážal miestnu pezinskú smotánku. Po presťahovaní do Viedne hrával šach v Café Central s vtedajšou šachovou špičkou. Po vypuknutí 1. svetovej vojny Riči odchádza na front do Haliče. No nie na skutočné bojisko. Ako ordonanca si ho vyžiadal vášnivý šachista generál Fritz von Hohensteiner. V Haliči sa spoznáva s neskorším slávnym filozofom Wittgensteinom. Po vojne sa Réti stáva československým veľmajstrom, v r. 1924 v New Yorku poráža „neporaziteľného“ šachistu Capablancu, cestuje po celom svete a vyhráva. V Moskve pôsobí pod ochranou šachového nadšenca, všemocného generálneho prokurátora Nikolaja Krylenka, neskôr Stalinom popraveného arcivraha. Tu sa zoznamuje s mladučkou dcérou ruského básnika Sergeja Gorodeckého Roňou, ktorú si ako 16 ročnú berie za ženu. Odchádzajú z Ruska a žijú pomerne nákladným životom. No ich šťastie netrvá dlho, šachový génius zomiera v Prahe v r. 1929 ako 40 ročný na šarlach. Kniha je krásne „zaľudnená“. V Pezinku sa Réti zoznamuje s M. R. Štefánikom, vo Viedni spoznáva Hitlera, mihne sa tu Lenin s Krupskou, Stalin s kumpánmi Jagodom a Dzeržinským, Réti dokonca 3 krát poráža Bélu Kuna. V Prahe je šachistom (a hlavne jeho manželkou) očarený minister Milan Hodža a básnik Vítězslav Nezval. Skvelé čítanie! Mlčky a krátko sa dostala do top 10 Anasoftlitera 2017.
Čítať viac
Skvelý rozprávač Juraj Bindzár ako režisér a scenárista dôverne pozná divadelné prostredie. Práve do neho zasadil svoj román Hekuba s podtitulom Román herečky. Hlavnou postavou diela je vynikajúca herečka Eva Juhásová. Po škole nastupuje do provinčného divadla, ktorému šéfuje starý komunista – partizán Pastucha, ktorého poznáme zo staršieho Bindzárovho románu Bez dúhy. Talentovaná Eva do divadla prichádza tesne pred príchodom okupantov v r. 1968. Pastuchova družka, Židovka, herečka a komunistka Sára túto „zradu“ spriatelených komunistických štátov nevie stráviť a preto sa priamo v divadle nad javiskom obesí. Evu to veľmi zasiahne. Postupne sa z nej však stáva hviezda, žije naplno. Vydáva sa za kolegu Miša. Chronický neverník Mišo Evu neustále podvádza. A pije. A Eva s ním. „Ja som sa nikdy netajila, pijem rada, pomáha mi to v zlom i v dobrom, pomáha mi to žiť, pomôže mi to zomrieť, dúfam“. Obaja vystriedajú niekoľko liečení v Pezinku. S alkoholom prichádzajú problémy, ktoré za Evu musí žehliť Pastucha. Eva podpisuje spoluprácu s ŠtB. Jej riadiacich „orgánov“ si však dobrá herečka omotáva okolo prsta. Pomáhajú jej napríklad s cestami do cudziny. Po rozchode s Mišom Eva strmhlavo padá do šialeného vzťahu s cigánskym hercom, s ktorým vytvára oceňovanú hereckú dvojicu v Hamletovi. S Hamletom majú celosvetový úspech, nielen kvôli vynikajúcemu herectvu, ale aj kvôli brutalite scény. Po páde komunizmu sa situácia mení, Evu viacerí kolegovia odsudzujú, no ona ako hviezda kupuje celé divadlo. „Jej“ eštebáci sa rýchlo prispôsobujú dobe, Mišo stále pije, cigáň Evu bije, podvádza a pije tiež. A Eva stále hrá. Vlastne ani nevie rozlíšiť, čo je hra a čo reálny svet. A na všetko dohliada mýtická Hekuba so psou hlavou, ktorá žerie svoje deti hneď potom, ako ich porodí... Výborné!
Čítať viac
Nemecký lesník a milovník prírody Peter Wohlleben napísal zaujímavú knihu o stromoch a lesných ekosystémoch Tajný život stromov s podtitulom Čo cítia a ako komunikujú – objavte fascinujúci skrytý svet. Kniha je v Nemecku ale aj v iných krajinách bestsellerom. Na cca 200 stranách nás autor sprevádza fascinujúcim svetom stromov. Samozrejme strom nie je samostatná jednotka. Je prepojený s obrovským množstvom iných rastlinných a živočíšnych druhov, ktoré sú na neho viazané. Výraznú úlohu v živote stromu hrajú aj huby a tiež ďalšie stromy toho istého druhu. Keďže Wohlleben je Nemec, venuje sa predovšetkým drevinám, ktoré sú dominantné v Strednej Európe, predovšetkým bukom, dubom, boroviciam, smrekom a jedliam. Ak by sme do lesov našich zemepisných šírok nezasahovali niekoľko storočí, dominantným druhom lesa by sa jednoznačne stal buk. Bežne by sa dožíval 500 a viac rokov. No to je stále nič oproti smreku. Exemplár zo Švédska, ktorý bol analyzovaný metódou C14, mal neuveriteľných 9550 rokov! Smreky rastúce u nás sa samozrejme toľko nedožijú, nielen preto, že sú viac menej nepôvodné, ale hlavne preto, že sa pestujú na drevo na odlesnených plochách, kde hlavne v mladom veku nemusia priveľmi zápasiť o životodarné svetlo so starými jedincami, čo ich vo vyššom veku výrazne znevýhodňuje. Stromy vedia medzi sebou komunikovať. Viacerými spôsobmi. Napríklad prostredníctvom mycélií húb v koreňovom systéme či cez samotné vzájomne prepletené korene. Alebo pomocou najrôznejších „vonných látok“, na ktoré vedia reagovať špecifické hmyzie druhy. Špekuluje sa aj o tom, že nízkofrekvenčné zvuky, ktoré stromy vydávajú, majú tiež komunikačný význam. Veľmi zaujímavou vecou je mykoríza – symbióza medzi hubami a stromami. Ukazuje sa, že nie veľryba, slon či obrovský strom sú najhmotnejšie živé organizmy na Zemi. Bežná drevokazná huba podpňovka (hromadzinka, podpinka, václavka) môže mať podhubie na rozlohe „9 km2, podhubie môže vážiť až 600 ton a môže sa dožiť 2400 rokov“. Bez húb (podhubia) by strom nevedel efektívne hospodáriť s vodou, filtrovať ťažké kovy či bojovať s rôznymi škodcami. Iné pozitívne funkcie pre strom plnia machy a lišajníky. Musíme si uvedomiť, že je dôležité ponechať nejakú časť (napr. 5%) plochy našich lesov na úplný samovývoj. A aj to, že príroda je oveľa „múdrejšia“, ako si vôbec uvedomujeme. Hoci kniha neprináša nejaké extra nové poznatky, je namixovaná tak, že dohromady vytvára veľmi pôsobivý a obohacujúci pohľad na „tajný život stromov“.
Čítať viac
