Stratená generácia

Od tohto autora som doteraz prečítala deväť kníh a pri každej jednej som si povedala, že táto je tá naj. Ako desiata kniha sa mi od Remarqua dostala do rúk práve Jiskra života. Áno, nedá mi nepovedať, že táto je jednoznačne tou najlepšou. Jiskra života je iná. Nerozpráva žiadny romantický príbeh, ktorý aj tak skončí tragicky. Rozpráva o krutosti koncentračných táborov. O zbytočnom zabíjaní. O nezmysluplnom naháňaní Židov a o ešte nezmysluplnejšej Hitlerovej predstave. O tom, ako neuveriteľne dlho toto dokázal jeden prepnutý mozog so zmanipulovanými mnohými ďalšími prepnutými mozgami páchať. O tom, čoho je človek schopný, keď mu dáte moc. O tom, že človek je jediný tvor na zemi, ktorého sa treba skutočne báť. Lebo to, čoho je schopný človek nie je schopný žiadny iný živý tvor. Ale Jiskra života je aj o priateľstve. Tom skutočnom. Je o nádeji. Pretože keď človek žije v pekle, stále vie, že raz to peklo skončiť musí a on to len musí vydržať. Musí prežiť. Jiskra života je aj o 509. Hlavne o ňom. O človeku, ktorý sa v koncentračnom tábore stal číslom. Nie preto, že by svoje meno po takej dobe zabudol. Preto, lebo už viac nebol tým, kým predtým. Nikto z mojej generácie (ani ja) si nedokáže predstaviť, aké je to, keď sa človek dennodenne bojí o svoj život. Keď nevie, či tento deň dožije dokonca. Keď smrť je na dennom poriadku. Niekde som čítala recenziu, že táto kniha má aspoň povzbudivý koniec. Nedá mi opýtať sa, naozaj? Mne sa veľmi povzbudivý teda nevidel. Takto zlomené ľudské bytosti, ktoré si siahli ešte hlbšie než na vlastné dno, si neviem predstaviť, po skončení ich utrpenia v koncentračnom tábore, ako šťastné bytosti. Áno, záver dáva iskričku nádeje, ako je uvedené v popise knihy, ale pri čítaní posledných stránok som okrem obrovských sĺz mala aj zovretý žalúdok, čo s nimi bude ďalej. Niektoré bremená sú priťažké, aby ich človek dokázal vstrebať. Démoni z tábora vás môžu prenasledovať pokojne aj po celý život. Nádherná kniha o hrôzostrašnej minulosti, to je Jiskra života.