Deti 1. stupeň ZŠ

Podľa názvu knihy som si predstavovala nemilý príbeh o pivnici. Očakávala som príbehy plných negatívnych skúseností. Myslím si, že každé dieťa sa bojí pivnice a preto to vo mne evokovalo niečo zlé. Ale opak bol pravdou. Kniha opisuje dobrodružnú cestu, na ktorej malý prašiškriatok hľadá svojich rodičov. A práve preto, že sa odohráva celá táto dobrodružná cesta na tom najstrašidelnejšom mieste (či už pre deti ale aj pre mňa) je pre mňa pútavá a myslím si, že záujme veľkú skupinu čitateľov. Tiež sa mi veľmi páči ako autor vykresľuje tie najmenej obľúbené zvieratá, ktoré sa vyskytujú v pivnici, a to pavúka a moľu. Kniha je doplnená o pekné ilustrácie, ktoré dotvárajú celé putovanie. Prostredníctvom týchto ilustrácii som sa vedela vžiť do príbehu. Jazyk knihy je veľmi jednoduchý a ľahko čitateľný, nenachádzajú sa v nej ťažké slová a ani zahraničné slová. Páči sa mi, že knihu môžeme rozdeliť do 7 dní a každý deň prečítať jeden príbeh, čím získa aj slabšieho čitateľa. Text v knihe je podľa mňa viacvýznamový (dá sa čítať z pohľadu dieťaťa alebo rodiča) - či už to priateľstvo medzi pavúkom a moľou, uvedomenie si motýľa, že nie je jediný najkrajší alebo o ochote pomôcť bojovať so švábmi. Našla som tam vždy vyšší zmysel toho skutku alebo danej situácie. Celý príbeh sa mi tak páčil, že knihu som opakovanie čítala. Kniha ma naozaj zaujala a ovplyvnila. Po prečítaní som si našla aj verziu audioknihy, ktorá ale už nie je taká vynikajúca, pretože mi chýbali ilustrácie. Každopádne kniha zmenila môj pohľad na pivničné priestory :D . Uznávam autora za to, ako dokázal opísať neobľúbené miesto .

Fantastická detská knižka o plyšových opiciach a príhodách troch bratov, doplnená nádhernými hravými ilustráciami Boženy Plocháňovej. Autorka v knižke oživuje opice, ktoré sa správajú ako ľudia, cítia ako ľudia, dokonca rozprávajú ako ľudia. Sú súčasťou rodiny a nemôže sa bez nich uskutočniť žiadna zábava, ani výlet. Opice z našej police sú príbehom o detskej duši, o fantázii, o láske, rodine, skutočných hodnotách detí, na ktoré by sa nemalo zabúdať. Autorke sa podarilo vzrušujúco a s neopakovateľným humorom vyrozprávať dobrodružstvá štrnástich opičiek, troch podarených bračekov, trpezlivej mamy a milujúcich starých rodičov. Autorka má sklon k hravosti a nekonvenčnosti. Stotožňuje sa s deťmi, prenáša sa do ich sveta, akoby sama bola jednou z nich. V knihe využila skúsenosti so svojimi troma synmi. Všetko sa začalo v jeden deň keď jeden z chlapcov- Ferko mal mať narodeniny. Všetci okolo ho chcú prekvapiť, potešiť, kúpiť čo najvhodnejší darček. Babka kúpila zvieratko- no nie živé, kúpila plyšovú opicu. Ferko opicu hodil do kúta až jej puklo sklené oko. Ferko zúril, babka zalamovala rukami. Chlapci nahnevaní utiekli domov. Jednému z nich- Jožkovi sa opičku uľútilo a zobral ju domov. Opičku položil na poličku. Až raz večer zobral opicu a začal zvláštne rozprávať- pišťať. Odvtedy sa plyšová opička stala súčasťou rodiny. Dali jej meno Fricko. Okrem mena jej dal aj reč- piskľavú a šušľavú. Postupne sa im Fricko predstavil aj krajinu odkiaľ pochádza. Fricka si obľúbili nielen chlapci ale aj rodičia a známi, dokonca aj teta v Prahe vedela o Frickovi. Fricko sprevádza Ferka, Jožka a Samka na každom kroku, spávajú s ním, chodia do školy a najväčšia sranda príde, keď sa spoločne vyberú na prázdniny ku starkej, na chatu do hôr. Na chatu cestovali vlakom. Po týždni prišlo mame 6 listov: od Samka, Ferka, Jožka, babky, dedka a Fricka. Na chate sa im veľmi páčilo. Každý deň opekali slaninu – Fricko má už celý čierny ňufák od nej. Potom napísali mamke, že sa Fricko stratil ale Bleso (pes) ho našiel. Starý rodičia volali mamku, aby tiež prišla na chatu. Mamina potom prišla aj s druhou opičkou, ktorú nazvali Jupko. Obidve opice mali oblečenie a chlapci im ukazovali okolie pri chate. Každé ráno chodili do dediny po čerstvé kravské mlieko. Jupka tam skoro zožrala koza ale našťastie ju ujo zachránil. Potom mali opice angínu. Tri dni sa o ne starali chlapci. Na konci prázdnym keď chlapci odchádzali, zistili, že pôjdu lietadlom domov. Samko išiel rýchlo vybaviť legitimáciu pre opice, ktorú opečiatkoval sám starosta. V lietadle im bolo všetkým zle a keď prišli domov zistili, že opice nemajú. Chlapci boli moc smutný a starký ich išiel hľadať na letisko. Lenže ich nenašiel. A tak mama kúpila ďalšie opice, ktoré by nahradili Fricka a Jupka, lenže chlapcom sa vôbec nepáčili. Poprosili kamaráta, ktorí našiel psa a nechal si ho, aby im pomohol opice nájsť. Nakoniec im našiel opice, boli zabalené v kapucni. Samko kúpil zo svojho vreckového psovi safaládku a dal mu ju za odmenu. Nakoniec si chlapci nechali aj tie dve opice. Pomenovali ich Mikinko a Jumbo a pochádzali z Ameriky. Tým sa ale šťastie bratov nekončí. V týždni prišiel chlapcom balík od tety Kvakovej. V balíčku bol list a tri malé opičky. Ferko, Fricko a Samko ich nazvali Kikinki, Pepenke a Fufunku, ktorí prišli z Austrálie z trpasličieho rodu. Na ďalší deň im poštár znova doniesol dva balíky. Balíky prišli opäť od rodiny ale tentokrát od uja Bélu , ktorému bolo ľúto, že sa opičky stratili. Nazvali ich Eskimo, Bajkal a Nanuk a pochádzajú z polárnej krajiny. Ďalší balík prišiel až z ďalekých Čiech od tety Lídy a strejdy Karla. Tieto opičky prišli až z Marsu a chlapci ich nazvali Monoskop, Ultrazvuk a Ventilátor. Chlapci už majú dokopy 13 opičiek. Chlapci večer v posteliach rozmýšľajú akoby skrášlili opičkám poličku, na ktorej bývajú. Chcú im tam namontovať palmy a pre polárne opice zas ľadovce z vaty a opice z Marsu si len zvyknú, že nebývajú na Marse ale v Bratislave. Nakoniec prišiel aj posledný balík, po tete Bujnej z Dolnej Lehoty od predsedu. Poslal zelenú opicu z penovej hmoty. Papuľu mala červenú ako malina. Chlapci sa začali prekrikovať aká je to opica. Jeden vykríkol bude to vodník, druhý, že je to obojživelník a tretí vykríkol, že ho budú volať Salamander. A tak chlapci majú 14 opíc. Deň pred školským rokom sa stala havária. Frickovi sa pri hraní roztrhlo očko ale našťastie v Bratislave pri divadle majú nemocnicu pre hračky, a tak išiel Fricko na liečenie. Keď mali prísť po Fricka Jožo stratil lístok ale Fero si zobral celé svoje sporenie a išiel po ňu aj bez lístka. Nakoniec porozprával tete v obchode príbeh o tom, ako sa k nim dostal Fricko a teta mu ju dala. Fricko mal už dve krásne očká a bol pripravený sa vrátiť medzi svojich kamarátov domov. Keď prišiel domov, Fricko zistil, že pribudla ďalšia opica a bola najstaršia. Bol to starý otec opičiak. A tak sa končí príbeh opice z našej police. 15 opíc a traja bratia spia po takomto náročnom dni ako, keď ich do vody hodia.

Príbehy, teda hrdinské zápisky píše Miro Fazuľa, žiak 6. B triedy. Prvý príbeh začína tým, že je fujavica. Miro a jeho kamarát Mišo merali hĺbku snehu, tak že hodili jedného tretiaka do snehu až mu trčali iba bagandže. Lenže išla súdružka učiteľka, tak ho rýchlo vytiahli a oprašovali, tak ich učiteľka pochválila, že sa starajú o mladších. Po vyučovaní sa strhla vojna so snehovými guľami. Mišo hádzal sneh pomocou lopaty. Nasypal aj na poštára, ktorému odletela čiapka. Vyhrali chalani a baby len revali. Miro zaniesol lopatu školníkovi, ktorý si ho zapamätal. Na druhý deň oznámili v školskom rozhlase, že guľovať sa je zakázané. Potom rozdávali vysvedčenie. Miro sa bál ísť domov lebo mal trojku z matematiky ale Špalko s Kantorisom 5. Tak išli za Špalkovou mamou a išli ho bonznúť, lebo sa tiež bál ísť domov. Kanotris sa nebál, lebo už vyrábajú umelé hlavy čo všetko vedia a rodičia mu jednu kúpia, tak dovtedy vydrží. Ďalší príbeh je Olympionik. To je Mišo Juran, lebo on to vymyslel. Miroslav Fazuľka je len majster športu. Mišo bude na olympiáde súťažiť v plávaní. Celý deň boli na kúpalisku. Mišo pláva tak, že špliecha, vraj je to olympijský štýl. Potom sme išli po schodoch na vežu. Mišo skočil z mostíku a keď Miro Fazuľa zišiel dolu, bol tam veľký krik. Mišo nedýchal. Jeden ujo ho vytiahol z vody. Vyliali z neho asi sud vody. Potom začal dýchať. Keď išli domov, Mišo sa hneval, že mu pokazili rekord, lebo on schválne sedel na dne, aby vedel, koľko pod vodou vydrží. Podľa Mira je to ozajstný olympionik. Takého kamaráta nemá nikto na svete. Je pravda, kopec vecí v jej knihe je dobových a teda dnes nie veľmi aktuálnych a pre súčasné deti možno nie úplne zrozumiteľných, ale to ešte nemusí ničomu vadiť, však. Hrdinský zápisník je každopádne klasika – neveľké školské príhody úsmevne, milo a pútavo.