Keď som deti vyprevadila do školy a škôlky, vrátila som sa domov, sadla si na chvíľu do kuchyne a premýšľala, čo budem robiť. Vedela som, že by som, aspoň zo slušnosti, mala zavolať Eve. Nevedela som však, čo jej povedať. Keby som jej povedala, že ponuku beriem, Milan sa rozzúri a bude mi hádzať polená pod nohy, aby mi dokázal, že na to nestačím. Ak poviem nie, stratím jedinečnú šancu a môj muž ma bude ďalej utláčať. Sedela som ako taká trúba a k ničomu som nedospela. Napokon som sa rozhodla. Chytro som upratala detskú izbu, hodila mužovu špinavú bielizeň do pračky a vybrala ryby z mrazničky. Na rýchly obed sú ako stvorené, polievka mi zostala ešte zo včerajška, takže som mohla vybehnúť k našim. Ak si švihnem, budem o dve hodinky naspäť. Obliekla som si letné šaty, vsunula nohy do sandálov a bežala na električku. Už dávno som nebola u našich. Vedela som, že jedine oni mi môžu poradiť. Keď som zazvonila pri dverách, srdce mi búchalo ako zvon. Vždy som si u nich odpočinula. Otvorila mama a hneď sa mi hodila okolo krku. „Daria, ako dávno som ťa nevidela! Poď dnu!“ Vtiahla ma do bytu a opäť ma silno objala. Na nadšené výkriky pribehol otec a s úsmevom si mädlil ruky. Robil to vždy, keď sa tešil. Potom sme si sadli v obývačke a mama vybehla do kuchyne. Bolo mi jasné, že chystá niečo pod zub. „Akosi si pochudla,“ kričala z kuchyne, „málo ješ a ešte dve deti, to si viem predstaviť.“ „Nie, jem dosť, len sa naháňam, takže si držím líniu,“ zakričala som. Po chvíli prišla s plným podnosom. Vždy sa starala najmä o to, aby sme neboli hladní. Odpila som si z kávy, odhryzla z chlebíka a bolo načase prejsť k tomu, prečo som prišla. V očiach rodičov som videla obavy, poznali ma a vytušili, že som neprišla dobre naladená. Prvá to nevydržala mama. „Čo deti? Sú v poriadku?“ hodila udicu a čakala. „Sú. Sú až príliš živé a neposedné.“ Očividne si vydýchli. Zjavne sa najväčšmi báli o vnúčatá. „Prečo ich neprivedieš? Oveľa častejšie sú na dedine, ako u nás,“ podotkol otec a tým mi jemne naznačil, že sú častejšie u Milanových rodičov ako u nich. „Viem, ocko, no poznáš Milana, vždy si presadí svoje.“ „Veď práve,“ zamrmlal. Po tejto vete si obaja vzdychli a veľavravne na seba pozreli. „Ale určite ich privediem, chýbate im. No dnes som tu pre niečo iné,“ pokračovala som. Zbystrili pozornosť, a tak som im porozprávala o možnosti, ktorá sa mi naskytla. Oči sa im rozjasnili, viditeľne sa obávali zlých správ a táto bola pozitívna. „No a v čom je problém? Ak ide len o deti, o tie sa postaráme, kým prídete z práce. Myslím, že to je skvelá príležitosť,“ ozval sa otec s neskrývaným nadšením. „Problém je v tom, že Milan je proti.“ „Proti čomu? Že my prídeme za deťmi?“ opýtala sa mama a v hlase jej zaznel smútok. „Nie, nejde o vás. Ide o to, že je proti tomu, aby som sa o tú prácu uchádzala. Chce, aby som ostala doma a starala sa len o deti a oňho. Má pocit, že sa o nás dokáže postarať sám, ale ja už dávno cítim potrebu aj osobne sa realizovať, doma ma to dosť ubíja.“ „Predovšetkým strácaš profesijne,“ súhlasil otec, „celé tvoje štúdium vychádza nazmar. Je pekné, že si dobrá mama, ale už si sa obetovala dosť, deti sú veľké a je čas, aby si aj ty robila kariéru.“ „O kariéru mi nejde, ale potrebujem ísť medzi ľudí a Eva mi padla ako dar z neba. Takú šancu už tak skoro mať nebudem, ak ešte vôbec. Sama sa mi ponúkla, že mi pomôže, čo je dnes nezvyčajné. Pre mňa to je veľká šanca.“ „Pohovor si s Milanom, veď musí uznať, že máš právo aj na svoj život! Nemám si s ním pohovoriť ja?“ opýtal sa otec a nahol sa ku mne. Chudák ocko, nemohla som mu povedať, že jeho názor by Milan nepočúval a spravil by presný opak. „Nie, to nie, ja to ešte skúsim, len som chcela počuť váš názor.“ Pri predstave, že by sa do toho zamiešal otec, sa mi ježili vlasy. Milan by zúril, že sa sťažujem rodičom. Doma by som celý týždeň počúvala, aká som nesamostatná a cielene ho znevažujem a ponižujem. Dôvod bol prostý, len on mal výsostné právo rozhodovať o mne. „Hovorila som ti, že to medzi vami nebude klapať. On ti nikdy nedovolí pracovať, lebo vie, že si vzdelanejšia a šikovnejšia ako on, a bojí sa, že zarobíš viac, a to by jeho mužská márnomyseľnosť nezniesla. Nepustí ťa do práce, ale je ťa škoda, doma zakrpatieš. Pozri sa, kde sú už tvoji spolužiaci, a tiež majú rodiny …“ mama spustila lavínu slov a opakovala, čo som od nej počula už sto ráz. „Mami,“ skočila som jej do reči, „toto už nerozoberaj! To všetko som už veľa ráz počula. Som osem rokov vydatá a mám dve deti, načo sa k tomu vracať?“ „Dobre, dobre. Ozaj, vy nepotrebujete peniaze?“ „O tom nepochybuj! Hovorila som mu to, ale je ako zaťatý somár, stále melie iba to svoje, akoby bol z inej planéty a nevidel, ako sa dnes žije.“ V zámku zaštrngotali kľúče a v chodbe sa ozvali mužské hlasy. Spýtavo som nadvihla obočie. „Bruno s kamarátom, majú nejaké spoločné podnikateľské plány,“ vysvetlil mi pošepky otec. Vošiel Bruno a za ním vysoký muž, ktorému sa pod tričkom rysovali vypracované svaly. Svetlé vlasy ostrihané nakrátko, výrazné tmavé oči. Mierne mu vyčnievali lícne kosti a plné pery skrývali udržiavané zuby. Bol to opálený, športový typ muža, čo o seba dbá a na ktorého letia baby ako včely na medový plást. Pristalo mu čierne tričko aj svetlé nohavice, pristalo mu zrejme všetko, čo si obliekol. Slovom, frajer. „No, to sa mi hádam sníva! Ahoj, sestrička! Konečne ťa po takom dlhom čase vidím,“ vykríkol Bruno, vrhol sa na mňa a mocnými rukami ma v objatí zodvihol z kresla. Tak silno ma stisol, až mi vyrazil dych. „Nevedela som, že ti tak chýbam, bola by som prišla skôr,“ sipela som mu v objatí. Keď ma konečne pustil, cítila som, že som červená ako čínska zástava. V rozpakoch som pozrela na cudzieho muža a zahanbila som sa, keď som videla, ako sa smeje. Bruno si všimol môj pohľad a ihneď sa pridal, akoby spolu tvorili akési smejúce duo. „Toto je človek, s ktorým budem mať veľmi skoro spoločný kšeft,“ chytil ma za ruku a viedol k svojmu nádejnému spoločníkovi. Keď sme sa s Brunom pohli, aj on vykročil k nám. „To je Gregor. Bratku, to je moja sestra.“ „Gregor,“ predstavil sa a vyceril na mňa krásne biele zuby. „Daria.“ Podali sme si ruky a zacítila som, že krásne vonia. Potiahla som nosom ešte raz a to už neušlo Brunovej pozornosti. Vždy sa mi páčilo, keď muži voňali. Brunovi sa vždy páčilo, keď ma mohol nachytať. „Hugo Boss, ak hádaš, čo to tak vonia. Gregor na to chytá ženy ako George Clooney na úsmev. Je to šelma .“ Zahanbila som sa, že ma tak verejne odhalil, a capla ho po chrbte. Odrazu som sa cítila nepríjemne, zamrzelo ma, že nie som lepšie namaľovaná a krajšie oblečená. Prestala som sa o seba starať, zjavne mi chýba vhodná motivácia. Teraz jedna stála predo mnou. „Nepočúvajte ho! Strašne rád preháňa,“ ozval sa Gregor so smiechom a pozeral mi do očí. „Mne to hovorte!“ odpovedala som a rýchlo som odvrátila zrak. Rozpaky sa cezo mňa valili ako cunami a brali mi posledné zvyšky sebaistoty. Tí dvaja sa na mne ohromne zabávali. Ba aj rodičia sa smiali, aj keď vlastne nebolo na čom. Cítila som sa ako tínedžerka, a nie matka dvoch detí. „Ozaj, čo sa robí, že si nás navštívila? Len tak?“ „Nie celkom len tak, prišla som na malú rodinnú poradu,“ odpovedala som a pozrela na hodinky, „no, ale už budem musieť ísť.“ „Daria by chcela ísť do práce,“ nevydržal otec. Vyčítavo som naňho pozrela. Nebolo mi príjemné, že to hovorí pred cudzím človekom, ktorého som videla prvý raz. On tam len stál a stále sa usmieval. Bolo očividné, že sem chodí častejšie a už je tu ako doma. Uvedomila som si, ako dávno som nebola s rodičmi.
„Nechoď, zostaň chvíľu! Ktovie, kedy zasa prídeš? Stále iba telefonuješ,“ zaúpela mama tak žalostne, akoby som odchádzala na polárnu expedíciu, a nie domov. „Ak vydržíte takú štvrťhodinku, odveziem vás domov,“ nečakane sa ponúkol Gregor. „Nie, nie, ďakujem, pôjdem,“ odmietla som, rozhodnutá odísť. Mama na mňa naďalej upierala smutné oči, ktoré sa už-už chystali okúpať vo vlastných slzách, a otec sa jej snažil pomôcť tým, že ma držal za ruku ako stratené dieťa, ktoré už nikdy nikam nepustí. „Daria, nerob fóry, mama bude zasa plakať! Gregora sa neboj, on je ako môj brat. Fajn chalan, nebude ťa baliť, však? Nakoniec,“ pri týchto slovách sa Bruno obrátil ku Gregorovi, „netráp sa s ňou, je vydatá za chumaja!“ uškrnul sa. „Bruno, prestaň!“ ohradila som sa, no márne. „Vieš, bratku, moja sestrička je hotový Engels. Ešte vždy pracuje na poľudštení jednej opice,“ neprestával zapárať. S Milanom sa neznášali. Milan pokladal Bruna za frajera a Bruno Milana za chumaja. A ja som bola tým pomysleným fackovaním panákom. Obaja striedavo obviňovali mňa. Ich vety sa začínali slovami: „Keby si nemala…“ „Čo už ty môžeš vedieť o Engelsovi?“ začudovane sa ozval otec a premeral ho pohľadom, akoby bol z inej planéty. „Veľa nie, ale Daria vie určite viac,“ rehotal sa Bruno. Cítila som sa veľmi trápne, ale nemalo zmysel ohradiť sa proti tomu, lebo na to môj brat očividne čakal. Hneď by mal ďalší dôvod na svoje hlúpe fóry. „Počkáte?“ znova sa opýtal Gregor a všetci sa obrátili ku mne.
„Tak dobre, ďakujem, počkám!“ usmiala som sa. Nebola som nadšená, že pôjdem s cudzím chlapom, ktorý vyzerá ako plejboj, ale nechcelo sa mi v tom teple drgáňať v električke. Mama hneď ožila, akoby od tej polhodiny závisel celý jej život. Chlapci sa zašili v Brunovej izbe a ja som zostala opäť sama s rodičmi. Naliehali na mňa, aby som tú prácu vzala, trápilo ich, že doma psychicky upadám a strácam vedomosti. Naberala som pri nich duševnú silu, z minúty na minútu som bola presvedčenejšia, že pôjdem na ten konkurz, a ak ma prijmú, zamestnám sa. Príjemne sa počúvalo, že mi niekto verí a nepochybuje o mojich schopnostiach. Odchádzala som s hlbokým presvedčením, že sa tak ľahko nepoddám Milanovmu nátlaku a tentoraz si spravím po svojom. Deti môžu byť celý deň u rodičov a večer ich vezmem domov. V každej rodine to tak funguje, prečo by to nemohlo u nás? Necítila som sa horšou matkou ako tie, ktoré chodia do práce a zvládajú deti aj domácnosť. Bola som plná entuziazmu, ktorý do mňa vliali rodičia. Im sa zdalo všetko jednoduché a riešiteľné. Vyšli sme z domu a Gregor ma odviedol k autu. Už z diaľky bolo na ňom vidieť, že sa mu dobre darí. Zdvorilo mi otvoril dvere a ja som si sadla. Jeho auto bolo ako on, čisté a voňavé. Povedala som mu adresu a pohli sme sa. „Pustím rádio? Alebo hudbu?“ opýtal sa. Očividne sa usiloval byť zdvorilý a ulahodiť mi. „Ďakujem, nechám to na vás, ale chcela by som vás poprosiť o niečo iné.“ „Samozrejme, spravím, čo môžem.“ „Nemôžeme si tykať? Pravdaže, vôbec sa nepoznáme, ale ste Brunov kamarát, takže trocha aj môj. Keď si vykáme, cítim sa ako v taxíku.“ „Budem rád. Sme mladí, bude to oveľa príjemnejšie.“ Natiahol sa k prístrojovej doske a pustil rádio. Hrali jednu z mojich obľúbených piesní. „Eva Cassidy, Songbird Lyrics! Pekná pieseň, ale veľmi smutná, nie?“ opýtal sa ma Gregor. „Krásna, jedna z mojich obľúbených. Prekvapil si ma, že ju poznáš.“ „Aj ja ju mám rád. Máš s Cassidy voľačo spoločné, no neviem to presne definovať. Niečo v očiach, hoci ty vyzeráš celkom inakšie ako ona,“ zahlásil a zboku si ma nenápadne prezeral. „Čo myslíš tým, že máme v očiach niečo rovnaké? „Dúfam, že sa ťa nedotkne, čo poviem, ale je to dačo ako strach, úzkosť, bolesť či smútok, neviem to celkom presne.“ Tára hlúposti. „Dúfam, že neskončím tak zle ako ona, lebo už by som tu o rok nebola a čo by bolo s deťmi?“ „Nie, tak som to nemyslel! Máš dve deti? Vyzeráš veľmi mladá. Ako dievčatko.“ Jeho lichôtky mi pripadali lacné. Možno nimi namotával všetky ženy okolo seba, no mňa odpudzovali. Takýchto mužov som neznášala. „Ďakujem, ale preháňaš. Mám syna a dcéru. A ty? Si ženatý?“ „Bol som, ale už rok som rozvedený. Nevyšlo nám to. Moja bývalá mala iné priority ako ja. Ale mám dcéru Sáru a milujem ju. Má tri roky.“ Jeho súkromie ma nezaujímalo, vypytovala som sa len zo zdvorilosti. Pomaly sme sa blížili k nášmu domu. „Gregor, prosím ťa, zastav tu! Ja ten kúsok prebehnem peši.“ Nepotrebovala som, aby ma videl dakto zo susedov a povedal to Milanovi. Zasa by spravil cirkus.
„To myslíš vážne? Prečo? No ako si praješ.“ Zastavil pri chodníku. „Prepáč, že sa miešam, nič mi do toho nie je, ale nedalo sa nepočuť, že zháňaš prácu! Ak by ti to nevyšlo tam, kde sa chystáš, nevyšlo, zavolaj mi, rád ti pomôžem, poznám veľa ľudí! Prípadne ti niečo nájdem aj u nás.“ Vytiahol z peňaženky vizitku a podal mi ju. „Ďakujem! Aj za odvoz.“ V jednej ruke som krčila vizitku a druhou som si otvorila dvere. Vyskočil z auta a zdvorilo mi podržal dvere. Nemohla som sa zbaviť dojmu, že to na mňa skúša, hrá veľkého frajera. Hoci bol fešák, nebol mi sympatický. Kývla som mu a pobrala sa domov. Čas ma súril, musela som sa ponáhľať. „Keby si mala chuť ísť na kávu, zavolaj, budem rád!“ zakričal za mnou. Neotočila som sa, len som zdvihla ruku a zakývala mu. To určite, len na teba čakám. Dávno ma prestali baviť takéto hry, už som z toho vyrástla a nemala som chuť zabávať rozvedeného sukničkára. Keď som zašla za roh, odhodila som vizitku do koša. Vbehla som do bytu a pustila sa chystať obed. Sotva som spravila rybu a ryžu, už bol Milan doma. „Len som pribehol najesť sa a padám do roboty!“ Sadol si k stolu a dlaňou buchol po doske. „Daria, švihaj, mám málo času! Bol som iba niečo zháňať šéfovi a sľúbil som, že nebudem dlho. Čo si robila doteraz?“ „Veď už to máš,“ položila som tanier s polievkou pred neho, „nečakal si ani minútu. Nebuď hysterický! Mohol by si sa aspoň opláchnuť, si spotený.“ „Nemám čas. Ani najesť sa nemôžem v pokoji,“ frflal a nahlas chlípal polievku. „Nemyslela som to zle. Cítiť, že si sa spotil, tak som myslela, že sa opláchneš a dám ti čisté tričko.“ Nemala som odvahu mu priamo povedať, že smrdí. Tričko mal od rána prepotené a ani nohy z botasiek mu v tom teple nevoňali. „Vieš čo? Daj mi pokoj!“ hundral s plnými ústami. Bol nevrlý. Myslela som na to, že by som sa s ním mala pozhovárať o tej práci, lebo Eva už čaká, že jej zavolám, ale jeho nálada ma odrádzala. Keď dojedol, odfúkol si a poplieskal sa po plnom bruchu. Vyzeral spokojnejší. „Máš ešte chvíľu? Takých päť minút,“ začala som opatrne. „Len nezačni o tej svojej robote! Pre mňa je to uzavretá vec, môj názor poznáš. Nemáme sa o čom zhovárať, je ti to jasné?“ „Milan, prečo? Aspoň to skúsme. Ak to nebude fungovať, ostanem zasa doma. Prosím ťa, nebuď taký zaťatý!“ „Nebudeme to už rozoberať. Malá je často chorá, nemusím ti to pripomínať, však? Už si zabudla, aké má problémy s imunitou? Keď pôjde do školy, zmení prostredie a zasa bude chorľavieť. Kto s ňou bude doma? Ja?“ „Ale človek chorľavie celý život. To budem do smrti sedieť doma? Scvoknem tu.“ „O chvíľu budú prázdniny, vezmi deti a choď k našim na dedinu! Tam sa nebudeš nudiť. Aspoň sa konečne zmierite.“ Vstal a vyšiel do predsiene. Vôbec ho nezaujímalo, čo mu ešte chcem povedať. „Čoskoro nastane tá tvoja vytúžená zmena,“ zakričal a vzápätí sa ozvalo buchnutie dverí. Neumyl sa. V kuchyni ostal zápach potu a jedla. Otvorila som okno a dala tanier do drezu. Vedel celkom presne, čo mi má povedať, aby ma naštval a totálne znechutil na celý zvyšok dňa. Posielal ma k svojim rodičom, lebo mu bolo jasné, že tam ani za nič nepôjdem. Ak mi doma hrozila depresia, tam som mala psychiatriu istú. Jeho matka by ma celý deň prenasledovala pripomienkami a skritizovala by aj to, v akom rytme dýcham. Nie, ďakujem. Smutne som sa poobzerala po kuchyni. Po svojom väzení. Bola som znechutená z toho, že sa mu neviem vzoprieť. Vracala som sa domov plná odhodlania, že si tú prácu vybojujem, no stačili tri, štyri vety a bola som na kolenách. Takto ma ovládal od začiatku manželstva. Vždy radikálne presadil svoj názor. Nesprával sa ku mne ako k manželke, ale dcére. Premýšľala som nad tým, čo by sa stalo, keby som nastúpila do práce proti jeho vôli. Keby som ho prestala poslúchať ako malé decko. Možno by sa s tým po čase zmieril. Ale čo ak nie? Vzala som mobil a napísala Eve esemesku Ahoj! Vďaka, ale na tú prácu nereflektujem, Daria. So slzami v očiach som ju poslala. Nenašla som v sebe dosť odvahy zavolať jej, bála som sa, že sa rozplačem ako malá. Istotne by sa veľmi čudovala, kam sa podela tá sebavedomá a asertívna Daria, ktorú poznala zo školy. O chvíľu mi pípol mobil a ja som si prečítala: Škoda, veľká škoda, ale čo už? Drž sa! Eva. Držať sa, ale čoho? Láska už dávno pominula, vzdelanie mi bolo nanič, perspektíva nulová. Nezavolala som rodičom. Nemalo zmysel počúvať ich náreky nad mojím životom, s plačom som si vystačila aj sama. Už len deti mi zostali. Mala som z nich radosť a napĺňali mi dni. Keď som si na ne spomenula, uvedomila som si, že si budem musieť dávať veľký pozor, aby mi Milan nespravil podraz a ja som zasa neotehotnela. Vedel, že by som nikdy nešla na interrupciu, takže predísť nastraženej pasci som musela ja. Tretie dieťa by bolo nad moje sily. Psychické. Vybrala som škatuľku s antikoncepčnými tabletami a skryla ich do skrine medzi bielizeň. Po krátkom váhaní som ju vybrala a schovala pod matrac v mojej posteli. Potom medzi posteľné obliečky, opäť medzi bielizeň a nakoniec za knihy. Tam to bolo najbezpečnejšie, tam nikdy nechodil, to bolo posledné miesto, kde by dačo hľadal. Bol schopný čohokoľvek, keď chcel niečo dosiahnuť. Cítila som sa ako pubertiačka, ktorá pred rodičmi schováva prvé cigarety.