V nočných hodinách, keď je každý sám, nám tieto tajomstvá klopú na dvere. Niektoré nahlas, iné potichu, vracajú sa, šepkajú, jačia. Ani zámka im nie je na prekážku; majú totiž kľúč. Zhovárame sa s nimi, úpenlivo prosíme, kričíme; túžime ich niekomu povedať, vytrhnúť si ich z hrude, aby sa nám uľavilo. Prehadzujeme sa v posteli, opíjame sa, odháňame ich od seba, vyjeme na mesiac. Potom príde brieždenie, utíšime ich, znova si ich zaženieme do kútika srdca a zo všetkých síl sa usilujeme žiť ďalej. Úspech tejto námahy závisí od povahy človeka a veľkosti tajomstva. Nie každý unesie pocity viny. Mladý či starý, muž lebo žena, všetci máme tajomstvá. Toto ma naučil život, sama som to prežila a poznám to z vlastnej skúsenosti. Hľadím na mŕtve dievča na kovovom stole a v duchu sa pýtam: aké tajomstvo, ktoré sa už nikto nikdy nedozvie, si v sebe nosila?