„My Sicílčania sme si navykli za dlhej, predlhej nadvlády tých, ktorí neboli našej viery ani nehovorili našou rečou, všetko v duchu dôkladne poobracať, z tej i onej strany. Keby sme tak nerobili, neunikli by sme byzantským vyberačom daní, berberským emirom, španielskym miestokráľom. Teraz sa to už v nás zakorenilo, už sme takí. Povedal som, že povinnosťou je pridať sa, a nie zapojiť sa. Za posledného pol roka, odkedy ten váš Garibaldi vkročil do Marsaly, sa toho veľmi veľa porobilo, ale nás sa nikto na nič nepýtal, takže teraz nemožno žiadať od príslušníka bývalej vládnucej triedy, aby v tom ďalej pokračoval a uskutočňoval to. Teraz sa nechcem škriepiť, či to, čo sa spravilo, bolo zlé alebo dobré. Osobne si myslím, že veľa z toho bolo zlé, ale chcem vám hneď aj povedať niečo, čo pochopíte jedine vtedy, keď u nás prežijete aspoň rok. Na Sicílii je jedno, či sa robí niečo zle alebo dobre – hriechom je, že sa vôbec niečo ,robí´, to my Sicílčania jednoducho nikdy neodpustíme! Sme starí, pán Chevalley, veľmi starí. Aspoň dvadsaťpäť storočí nesieme na chrbte ťarchu rôznorodých veľkolepých kultúr, ktoré všetky do jednej prišli zvonka už v dokonalej, zavŕšenej podobe, a ani jednu sme nesplodili my, ani jedna nie je tá ,naša´!“