Kutuzov na mňa hľadel ako môj učiteľ na základnej škole, ktorému sa rozžiarili oči, keď rozprával o hrdinoch elektrifikácie a robotníkoch na stavbe železnice BAM. „Pripravujeme pre Rusko zajtrajšok. Dnes je to bohatstvo niekoľkých, krásne vily a bublinkové vane. Ale staviame ich tu, v Rusku. Vybudujeme celkom novú infraštruktúru, továrne, školy, nemocnice a budúcnosť pre celý národ. Nepôjde to rýchlo, ale stane sa to. A ty máš možnosť byť pri tom.“ Kutuzov nepreháňal pátos. Zjemnil úsmev a pokračoval plynulo s dôrazom na každom slove: „Porozmýšľaj o tom. My veríme, že v tom je budúcnosť. Všimni si, že už teraz došlo všade v tomto meste k zmenám. Všimni si, že sme ho vyčistili od všetkých Čečencov, Dagestancov a iných šikmookých. V Moskve si ešte užívajú, ale už nie dlho. Nebudú si dlho užívať ani v Groznom, ani nikde inde.“ Kutuzov kývol hlavou tak asi centimeter a odišiel. Ja som ostal a rozmýšľal, prečo to ponúkol mne, Fínovi.