Jemne som sa pohojdávala a uvedomovala si, že dýcham v rytme hojdačky. Ľahšie sa mi tak predstieralo, že som si Kaela nevšimla. Určite neprelomím ticho ako prvá. Držala som jazyk za zubami a myšlienky si nechávala pre seba. Bože, tento chlap bol tak ťažko čitateľný!
Možno preto, ako sa ku mne správal. Pozoroval ma, ale nesúdil. To bolo nezvyčajné. Ľudia vás často chceli prečítať, odhadnúť. Kto si a čo sa dá od teba čakať? Kael však nie. Len mlčky pozoroval. Páčilo sa mi to. Nebolo to však fér. On o mne vedel veľa a ja o ňom skoro nič. Všetko, čo som sa o ňom dozvedela, som mohla spočítať na prstoch jednej ruky. Podvedome som to aj urobila.
Po prvé, bol očarujúci.
Po druhé, priťahoval ľudí ako magnet.
Po tretie, prinútil vás vedieť, čo si o vás myslí. (Alebo toto bola len moja domnienka?)
Po štvrté, tváril sa, akoby mal na jazyku niečo skutočne dôležité.
Po piate, už nič. Takto málo som o ňom vedela.
Všetko na Kaelovi mi pripadalo komplexné, no zároveň jednoduché. Vnútri mi toho veľa nepovedal, akurát sa ma opýtal, či si dám ešte pizzu. A prišiel za mnou von. Tak prečo tam len tak stál obklopený silovým poľom, prestupoval z nohy na nohu a díval sa na mňa, akoby slová boli preňho ťažký oriešok? Začala som niečo hovoriť, aby som prelomila napätie, ale včas som sa zastavila. Neuľahčím mu to. Dám mu ochutnať z jeho vlastnej medicíny a uvidím, či sa mu to páči.