Môj otec mafián
1 / 7
Feťák Marek otvoril dvere a vpustil Toma so Zigim. Zavreli. V obývačke Marek kopol do prázdnej fľaše a tá sa zakotúľala pod jednu z troch ošarpaných stoličiek. Bolo šesť hodín ráno. Na prípravu mali približne deväťdesiat minút. O pol ôsmej Brezinský vyjde z panelového domu, vykročí na cestu dlhú dvadsať metrov ku svojmu Nissanu, a ak to klapne, zomrie v polovici cesty. Byt vyzeral ešte horšie, než čakali. Okrem fliaš sa na zemi povaľovali aj ďalšie veci, ktoré sem nepatrili. Od starých novín, cez pokazené detské hračky, až po niekoľko ihiel a obhorených lyžičiek. Kedysi biele steny boli zažltnuté a na mnohých miestach fľakaté. Niektoré fľaky obsahovali aj zvyšky pravdepodobne vyvrhnutého jedla. Zdalo sa, že Markova rodina má vo zvyku grcať na steny. Nábytok bol iba v obývačke. Zvyšky poličiek a jedna jediná stojaca skriňa. Ináč nič. Ani bar, ani vitríny a už vôbec nie elektronika, sklo či akékoľvek cennejšie veci. Niekto odniesol aj gauč s kreslami a konferenčným stolíkom. Zostali len tri stoličky bez stola, skriňa a zopár poličiek. Byt smrdel. „Nemáte nejaké závesy? Nemôžeme sa napchať do okna, aby nás každý videl.“ „Pozriem sa,“ ochotne odvetil Marek. Vyzeral čistý. Odišiel do vedľajšej izby, kde pravdepodobne tvrdo spali fotrovci. Ako vždy spití pod obraz. „Musí to byť?“ zašepkal Tom Zigimu, sledujúc dvere, ktoré Marek pred chvíľou zavrel. Zigi zdvihol pohľad od kufríka, kde mal rozloženú pušku. Pokrútil hlavou a opäť sa venoval práci. „Musí,“ zasyčal. Tom si povzdychol: „Dobre, urobím to.“ Zigi prestal vykladať kúsky zbrane a pozrel na Toma. „Nesmie ti ho byť ľúto. Sám si povedal, že sa naňho nedá spoľahnúť. Spevák je to posledné, čo potrebujeme.“ „Vim... ale...“ Uvedomoval si, že fet robí z Marka jednoduchý cieľ pre vyšetrovateľov. Stačí mu prisľúbiť dávku a urobí hocičo. Neprichádzalo do úvahy, aby ho vzali so sebou. Veď to bol byt jeho rodiny. Stal by sa podozrivým číslo jeden a ako dlho by ho udržali na jednom mieste? Čo ak by mu raz nezohnali dávku? Toma to však veľmi mrzelo. „Aké ale?“ Zigi už bol podráždený. „Je to len decko...“ „No a?“ „Nič, len... aj ja som bol decko... a ty si sa rozhodol inak.“ „Lenže situácia bola iná. Kamoško, ty si bol čistý! Mal si rešpekt svojej bandy! A nikto mi neprikázal dať ťa dolu,“ zaspomínal si Zigi. Všimol si, že Tom je stále akýsi mäkký. Takého ho nepoznal. „Pozri, ak sa zaňho viš zaručiť... ak si si istý, že nebude kecať... tak ho nechaj.“ „To si nemyslím.“ „Tak čo chceš počuť?“ syčal Zigi. „Chceš kvôli nemu trikrát jeden a pol? Naždycky?“ „Ne,“ znela strohá odpoveď. „Tak nerob pičoviny a sústreď sa. Máme tu džob!“ Feťák Marek napokon našiel záves. Foter ho používal ako prikrývku. Tomovi sa ani teraz z tváre nedalo vyčítať, čo si myslí. Marek s Tomom natiahli záves a otvorili okno. Zigi zložil pušku, skontroloval, či všetko sedí, nabil a zaistenú ju položil na podstavec. Prednou časťou hlavne sa opierala o okno, trochu ďalej bol pohyblivý podstavec a napokon Zigi. Pozreli na hodinky. Prešla polhodina. Markovi prikázali, nech sleduje, či Brezinský neodchádza predčasne, pozerali však obaja. O desať minút sa Zigi prikrčil k puške a zamieril na vchod. Nasledujúcich dvadsaťsedem minút len ticho čakali. Dvakrát Zigi cez zameriavač sledoval dve ženy. Jednu dôchodkyňu, druhú mladšiu a celkom peknú, držala za ruku asi štvorročného chlapca. Stačí jeden malý pohyb a chlapec príde o mamu. Plakal by nad jej nehybným telom až do príchodu sanitky, policajtov, súdneho lekára. Zigi mal v rukách životy ľudí. Bol to vzrušujúci pocit. O pol ôsmej aj sedem minút z vchodu vyšiel prvý muž. Bol priemerne vysoký, holohlavý, s potkaními črtami tváre. Prebehol k veľkému Nissanu, nasadol a naštartoval. Minútu sa nič nedialo, no potom nadišiel Zigiho okamih. Dvere sa opäť otvorili a vyšiel z nich novopečený bos Dúbravky. Brezinský bol badateľne pochudnutý, kráčal rezko, ostražito. Až do chvíle, keď ho zasiahla tichá guľka. Nespadol, udržal sa na nohách. Z ľavej ruky mu tiekla tmavočervená krv. Mäsitú tvár mal skrivenú od bolesti. Spamätal sa a utekal k autu. Z neho vybehol Potkaní ksicht s pištoľou v ruke. Podoprel svojho šéfa a súril ho do auta. Aj on dostal guľku, dokonca dve. Jednu do bedra, druhú do lýtka. Ešte dvakrát zahrmelo, no nikomu sa nič nestalo. Zigi zúril. Puška prvýkrát vystrelila, no pravdepodobne Brezinského nezranila smrteľne. Druhý výstrel sa zasekol. Zigi vyprázdnil komoru a bleskurýchle hľadal chybu. Holou rukou odskrutkoval horúci tlmič a znova vložil dva náboje. Vystrelil, no opäť len zranil. Nabil ešte raz. Vystrelil posledný raz, do zeme. Chcel strieľať ďalej, no Tom mu nedovolil. „Pusti to!“ zakričal Tom a vytrhol Zigimu pušku z ruky. „Padáme!“ „Dopiče!“ zreval Zigi, zohol sa, zavrel kufor, v ktorom mal predtým uloženú pušku, a rozbehol sa ku dverám. Keď sa obzrel kontrolujúc, či si niečo nezabudol, fľochol pohľadom na Marka stojaceho v kúte miestnosti. „Viš, čo máš robiť!“ Tom nelenil a namieril pušku na chlapca. „Vim,“ zašepkal a vystrelil. Na takú vzdialenosť Marka zásah odhodil a do hrude mu vyhlodal poriadnu dieru. „Sorry, bratu!“ vyhlásil s úprimnou ľútosťou. Hlasnejšie, než chcel. Od streľby mu zaľahlo v ušiach. Ešte raz sa poobzeral, vybehol z bytu a zavrel. Utekal dolu schodmi. Na prízemí bol rýchlejšie než Zigi výťahom. Zigi mu hodil svoju bundu, Tom pochopil a zabalil do nej pušku. Aj tak hlaveň vytŕčala. Bežali, čo im sily stačili. Tom bol pri aute prvý, nebolo zamknuté. Pušku hodil dozadu pod sedadlá, nastúpil a pripútal sa. Zigi si sadol a hľadal kľúč. Roztrasenými rukami ho vytiahol zo zadného vrecka nohavíc a snažil sa trafiť zapaľovanie. Ruka sa mu triasla, akoby ho zasiahol elektrický prúd. Nie a nie trafiť. Tom si to všimol a spoločnými silami trafili spínaciu skrinku. Zigi sa pokúsil naštartovať. Motoru sa však nechcelo. „Čo je, kurva!“ reval Tom. „Neviem, nejde to!“ Zigi sa ďalej pokúšal naštartovať. „Čo nejde?“ „Neviem, asi baterka!“ „Čo je s baterkou?“ neveriacky vyhŕkol Tom. „Nevim, kurva!“ „Ja toho kokota zabijem!“ reval Tom a trieskal do dverí. Vtom si všimol, ako k nim uháňa čierne auto. Bol to terénny Mercedes. Taký istý vlastnil sám. Auto bolo priveľké na uličku, z oboch strán zaplnenú parkujúcimi autami. „Kurva, štartuj!“ „Kurva, štartujem, dopiče!“ „Kurváá!!!“ reval Tom, sledujúc auto. Už bolo pri nich. Vodič stúpil na brzdu. Motor Vectry naskočil. Zigi zaradil spiatočku a dupol na plyn. Parkoval tesne pri múriku, takže mal asi päťmetrový rozbeh. Kolesá zapišťali a chlapmi myklo. Auto vletelo rovno do zadnej časti Mercedesu. Nízky kufor Vectry pôsobil ako podložená noha. Mercedes sa otočil o stoosemdesiat stupňov, zadkom skosil zaparkovanú Škodu 120 a zastal na dvoch kolesách. Chvíľu sa triasol vo vzduchu a potom dopadol na všetky štyri. Medzitým Zigi zaradil jednotku, vletel do zaparkovaného Tica, čím ho prakticky zlikvidoval. Znovu zaradil spiatočku, trafil škodovku a s piskotom pneumatík sa konečne rozbehol. Otrasený vodič Mercedesu tiež dupol na plyn a nasledoval dochrámanú sivú Vectru. Zigi letel úzkymi cestami tak rýchlo, že v zákrutách zaťahoval ručnú brzdu, aby neskončil v stromoch, smetiakoch či autách. Cez rozbité zadné sklo k nim doliehali zvuky sirén. Zigi prudko odbočil na hlavnú, pričom nabral chodca na priechode. Chodec preletel cez kapotu, hlavou rozbil predné sklo a skĺzol na zem. Sklo bolo celé popraskané, no držalo pohromade. Ďalším chodcom sa podarilo odskočiť. Okolo Saratova už uháňali aspoň stodesiatkou. Dolu kopcom okolo záhradiek na ceste do Devínskej sa ručička tachometra vyšplhala na stodvadsať. Ďalej ani o kúsok. Auto bolo priveľmi poškodené a Zigi sa bál, že ak by šli ešte rýchlejšie, predné sklo im vletí do ksichtov. „Sú za nami, kurva!“ kričal Tom. „Kto?“ „Brezovci!“ reval. V hluku kabíny by ho inakšie nepočul. Blížili sa k podjazdu. Na palubnej doske blikala kontrolka, motor sa prehrieval. Pravdepodobne vytiekla chladiaca kvapalina. Kapota sa vo vetre triasla. Poškodil ju náraz do Tica na parkovisku. Zámka bola zlomená, držala len na vyčnievajúcich plastoch. „Nedá sa ísť po auto, kým sú za nami!“ povedal Tom. „Vim!“ Mercedes sa približoval. Vectra sa v zákrute ledva udržala na ceste. Preleteli cez podjazd, no vplyvom zmeny prúdenia vzduchu sa kapota zdvihla do výšky. Zigi cez rozbité predné sklo sotva videl, no teraz sa pred ním doslova zatiahla opona. Kapota sa ohla, kopírujúc tvar kabíny. Zigi letel asi stovkou, bol oslepený a za podjazdom ho čakala križovatka. Mercedes bol päť metrov za nimi. Jeho silnejší motor sa so šrámami karosérie vyrovnal lepšie než vážne poškodená Vectra. Zigi dupol na brzdu. Poklop sa rýchlo vrátil na miesto. Mal voľný výhľad a chystal sa odbočiť na Lamač. Mercedes však nebrzdil a napálil si to do odbáčajúcej Vectry. Náraz nebol až taký silný, no efekt bol presne opačný ako pred niekoľkými minútami na parkovisku. Vyšší Mercedes vyliezol Oplu na kufor. Predná náprava sa ocitla vo vzduchu. Zakliesnené autá sa otáčali doprava. Obe brzdili. Vectra zastala v smere na Devínsku Novú Ves. Čierne terénne auto smerovalo do poľa. Zhasol mu motor. Zigi však pri brzdení dupol aj na spojku, takže Opel stále bežal. Zaradil jednotku. Z džípu vystúpil mohutný chlap s pištoľou v ruke. Zigi sa pokúšal vymaniť spopod Mercedesu, no nešlo to. Kolesá sa šmýkali na mieste, obaja cítili, že sa páli spojka. Chlapisko obehol predok svojho auta, namieril na Vectru a vystrieľal do nej zásobník. Zigi s Tomom sa krčili na sedadlách. Ani jedna guľka ich netrafila. Chlap nabíjal a Zigi sa znova pokúšal pohnúť. Dvere Mercedesu na strane bližšej k Tomovi sa takisto otvorili. Vystúpil z nich ďalší, toho Tom poznal. Volal sa Jožo. V ruke držal zbraň, no musel zavrieť dvere, aby mohol strieľať. Vtom sa Vectra konečne pohla. Bolo počuť, ako sa lámu plasty a ohýbajú plechy. Zigi zaradil dvojku a pridal. Ozvala sa streľba, no to už boli tridsať metrov od Joža a jeho parťáka. Ako naberali rýchlosť, kapota zasa vyletela do vzduchu, tentoraz sa odtrhla a preletela ponad strechu. „Si celý?“ skríkol Zigi. „Asi... počuješ to?“ „Kurva... defekt!“ No uháňali ďalej. Zigi len s ťažkosťami udržal auto na ceste. Odbočili do Devínskej, protiidúce auto škrípalo brzdami, aby sa vyhlo zrážke. S prasknutou pneumatikou sa dobrou šesťdesiatkou valili stredom mestskej časti. Odbočili doľava a rozbehli sa smerom na Devín. „Nejde mi štyrka!“ „Čo?“ „Že to nechce preradiť!“ „Ani nechoď rýchlejšie, vyjebeme sa!“ Mal pravdu, Zigi až kričal od bolesti v rukách. Auto nemalo posilňovač riadenia, a ak by aj malo, istotne by už nefungoval. Defekt na zadnom kolese spôsobil, že autom mykalo doprava. Každú chvíľu čakali, že vletia do stromu alebo na pole. Po kilometri výkon motora prudko klesol. „Čo je?“ „Skapína to!“ „Kurva!“ Zigi tam vrazil jednotku, aby vôbec šli, no motor to mal zrátané. Dvadsať metrov pred nimi bola poľná cesta. „Odboč tam!“ ukázal Tom. „Ak sa tam vôbec dostaneme.“ Nedostali. Zastali tri metre pred odbočkou. Tom vybehol von a zatlačil do auta, dobreže si nerozmlátil papuľu, keď sa odlomil poklop kufra. Našiel si najrovnejšie miesto na dochrámanom kufri a znova zatlačil. Vďaka defektu však bolo takmer nemožné pohnúť autom. Zigi skúšal naštartovať. Motor len smutne syčal. Vystúpil a zatlačil pri dverách. Auto sa pohlo a spoločnými silami ho dostali z vozovky. Okolo nich zatiaľ prešli tri autá a jedna dodávka. Vstup na poľnú cestu bol krytý kríkmi, takže auto nebolo takmer vidieť. Zigi vytiahol spod predných sedadiel tašku. Obaja sa vyzuli a vyzliekli donaha. Obliekli si veci z tašky, obuli nové tenisky. Staré, upotené handry hodili do auta. „Čo to máš?“ zľakol sa Tom. „Kde?“ „Na pleci!“ „Aha...“ Zigi sa pozrel a zatlačil na krvácajúcu ranu. „Nič, priestrel.“ „Vedel si o tom?“ „Nie, až teraz to cítim.“ „Vpredu som videl lekárničku, ošetri si to.“ „Okej.“ Tom prešiel k zničenému kufru a vytiahol bandasku s benzínom. Napočudovanie, nič jej nebolo. „Kde vpredu?“ ozvalo sa z auta. „V priehradke, na mojej strane.“ „Aha, mám!“ Tom začal polievať auto od kufra ku kabíne. Otvoril zadné dvere a štvrtinu bandasky vylial na sedadlá. Na predných sedadlách ležalo použité oblečenie, naň nalial polovicu benzínu. Zvyškom oblial rozbité predné sklo a motor, ktorý okamžite vzbĺkol. Plamene sa hneď rozšírili na celé auto. „Padáme!“ „Okej,“ súhlasil Zigi. Upevnil si obväz a obliekol tričko. Rozbehol sa za Tomom do hory. Škriabali sa po skalách. Zastali asi tridsať metrov nad autom. Mali dobrý výhľad. Ozvalo sa buchnutie, plamene vyšľahli do výšky a auto si ďalej veselo horelo. „Toto je ten veľký výbuch, čo?“ Stres poľavil. „No je,“ odvrkol Zigi. „Nuda... Nečudujem sa, že to vo filmoch preháňajú.“ „Nikto by na to nepozeral.“ Tom vrhol pohľad na Zigiho ruku. „Vyčistil si to?“ „Áno, bol tam peroxid, snáď nebol starý.“ „To by bolo blbé.“ „Hlavne už choď,“ zavelil Zigi. „Ako sa chceš dostať do Stupavy?“ opýtal sa Tom. „Nevim... asi autobusom,“ dodal Zigi po chvíli, keď preskočil väčší kameň. Škriabali sa pomedzi stromy a kríky. Prekonali prvé skaly, ale svah bol stále veľmi strmý. „Tu nechodia autobusy,“ povedal Tom, keď sa mu podarilo lapiť dych. „Vážne?“ „Chceš to celé prejsť?“ „Chcem sa vrátiť dolu a počkať na... na Brezovcov s polišmi,“ dychčal. Výstup bol čím ďalej, tým únavnejší. „Lenže takto sa dostaneme do Dúbravky, ne?“ „Musíme ísť ďalej... na Karlovku.“ Chytil sa vetvy menšieho stromu a zaprel sa o ňu. Nohy sa mu od námahy triasli. „To už môžeme ísť rovno domov.“ „Taký... taký nebol plán.“ „Z Karlovky ide bus na Patrónku,“ zamyslel sa Tom. „Dobre, pôjdeme tam... Z Patrónky chodia... oné... do Stupavy.“ Zigi mal výstupu plné zuby. „Takže smer juh, čo?“ „Drž piču, kokot,“ vrčal Zigi. „No čo je, veď dobrý seriál, ne?“ Svah bol konečne menej strmý. Narazili na kľukatú cestičku vedúcu po úpätí hory. V diaľke pred nimi sa týčil hrad Devín. Po niekoľkých metroch vošli do nízkeho podrastu. Hrejivé ranné slnečné lúče vystriedali otravné mušky a pichľavé konáre. Zigi nemal problém, bol nízky a nemusel sa až tak skláňať ako Tom, ktorý kráčal pred ním. Konáre mu doškriabali tvár a ruky. Vystúpili ešte vyššie a nízke kríky sa zmenili na vysoké duby a buky. Už nekráčali po chodníku, ale po lesnej tráve. Obaja mali krátke nohavice, takže sa mohli tešiť na kopu kliešťov. Darmo Tom vysoko zdvíhal nohy. „Myslíš, že nás budú hľadať?“ spýtal sa Tom, keď ho Zigi predbiehal. Asi sa mu trasa nepáčila. „Kto? Brezovci?“ „Myslel som zelených.“ „Brezovci nás môžu hľadať, no tu nemajú... šancu. A... fuj, sviňa komár!“ ohnal sa Zigi. „A zelení by mohli, keby vedeli... kto to urobil.“ „To zistia rýchlo. Starý Breza rád zaspieva,“ povedal Tom. „Tutovka, a práve preto musíme...“ odkašľal si, „dodržať plán.“ „Kurva, slabá fyzička.“ „Drž hubu.“ „A budú nás hľadať tu?“ „Nevim. Stopro už našli auto. U zelených nikdy neviš.“ „Petrovič bude nasratý.“ „Jebem ho celého. A švihni si, nejsme na vychádzke.“ Dostali sa k lesnej ceste. Zigi odbočil vpravo a vykročili hore kopcom. „Musíme to urobiť ako vždy. Žiadne ďalšie pičoviny...“ Tom nenamietal, atentát s loveckou puškou bol Zigiho nápad. „Kam? Do auta?“ „Čo do auta?“ „Ohňostroj.“ „Jáj, nemáme čas, takže áno.“ „Laci bude hotový?“ „Mal by byť. Plastelínu má, rozbuška je problém.“ Kráčali asi polhodinu, kým stretli prvého človeka. Prvý človek je vždy skúška a stres. Ak by sa tváril čudne, je zle. Starší pán s košíkom na huby sa však usmial a pozdravil, tak ako sa v lese patrí. Obaja odzdravili a pokúsili sa o úsmev. „Je mi ľúto Marka,“ prehodil Tom, keď starší pán zmizol v lese. Zigi zastal a prekvapene naňho zízal. „Čo si teplý?“ „Né, ty jebo!“ „Tak čo kecáš jak baba, doboha?“ „Jaká baba, dohajzla? Chalan to mal ťažké.“ „To ale nemusíš vyprávať také chujoviny. Boľo mi ho ľúťo,“ napodobňoval. „Ešte aj mäkči jak z Ľipťova!“ „Sa neposer.“ „Ty sa neposer, kretén. Chalan nemal fetovať, ak by nefetoval, mohol inak dopadnúť.“ „Snažil sa byť čistý,“ namietol Tom. „Snažil sa byť čistý,“ posmešne zopakoval Zigi. „Koľkokrát sa na teba vyjebal?“ „Nevyjebal sa na mňa... len to proste nezvládal...“ „Kurva, tebe čo je? Si si dlho nezajebal? Šak vyprávaš furt jak...“ „Kokos, už si trápny, doriti! Veď aj ty si spravil to isté pre mňa.“ „Áno, pomohol som ti. Lenže ty si chcel pomôcť feťákovi! Načo ti je feťák?“ „Áno, áno, mafián, čistá hlava, blablabla.“ „To neni blablabla!“ Zigi opäť zastal a štuchol Toma prstom do hrude. „Poviem ti jednu pravdu, kokot. Iba dvoch poznám, čo berú do party feťákov. Jeden si rozjebal celý majetok a teraz si nevi poradiť s Brezom, a ten druhý je Breza. Obaja odpísaní, chápeš?! Nič, nula bodov! Feťáci ťa zruinujú!“ „Ja viem, a poďme, lebo tu zapustím korene, kurva!“ Znova sa pohli. „Len vravím, že ho je škoda. Mal talent a nebál sa.“ „Nevieš, či sa nebál, iba keď si šlahol. Takí sú nanič. Keď ho budeš ozaj potrebovať, roztrasú sa mu ruky a poští sa.“ „Asi... Myslíš, že aj Klúny je aut?“ opýtal sa Tom. „Nevidíš? Všetci naňho serú, celé sa mu to rozpadáva. Juh ho tlačí, Ružinov ho tlačí,“ argumentoval Zigi. „Iba my zostávame.“ „Ne my, Petrovič,“ opravil ho Zigi. „Petrovič sme my,“ namietal Tom. „A si na to hrdý?“ „Ti jebe? Človeče, ale toto neni rozhovor pri kávičke,“ dodal tichšie. „Šak ani nejsme na kávičke.“ „Viš jak to myslím.“ „Vim. Si brat?“ Teraz zastali naraz. „Som, bratu,“ a podali si ruky. Zigimu myklo hlavou. Priestrel sa ozval. „Tak je to medzi nami,“ vyhlásil Zigi. „Čo chceš teda urobiť?“ „Zatiaľ nič. Uvidíme, jak sa to vyvinie.“ „Len aby nebolo neskoro, ja nechcem skončiť v Gabčíkove,“ povedal Tom ostražito. „Nejde o Ružinov.“ „A o koho?“ „O ich šéfov.“ „Oni majú šéfov?“ „Jasné, že majú. Mal som jeden telefonát a jedno stretko.“ „A prečo ty a ja ne?“ „Lebo teba berú za verného.“ „Tak som verný, ale zas nejsom kokot.“ „Vim. Veď pojdeme spolu, Tome. Ja by som ťa neobetoval, to viš. Si moc talentovaný.“ „Ale nejsi teplý, že ne?“ „Ty si fakt magor,“ zasmial sa Zigi. O dve hodiny schádzali dolu kopcom do Karlovej Vsi. Na zastávke električky si poslušne kúpili lístky a počkali na spoj. Všimli si väčší pohyb policajných áut, než bývalo zvykom v stredu dopoludnia, ale inakšie nič. Ani nie po troch kilometroch vystúpili. Prešli cez cestu a nasadli na autobus, ktorý ich zaviezol na Patrónku. Tam čakali približne polhodinu na medzimestský spoj. Nemali nijakú batožinu ani igelitovú tašku, no oblečením pripomínali bežných dedinčanov, takže nevzbudzovali podozrenie. Cesta bola dlhá a úmorná. Blížil sa obed, najteplejšia časť dňa. Týždeň strávený v neklimatizovanej Vectre ich zocelil, no smradu a tepla mali aj tak plné zuby. Vystúpili na druhej zastávke v Stupave a po pätnásťminútovej ceste do kopca boli na mieste. Otvorili starú bránku a zamkli. Ich úkrytom bol ošarpaný, neobývaný dom s veľkou puklinou v strede prednej steny. O pozemok sa už dlhšie nikto nestaral, všade rástla vysoká tráva a burina. Kľúč bol na dohodnutom mieste. Dnu páchla hniloba, no v obývačke bol prenosný televízor a kopa jedla. Na tomto mieste strávili nasledujúce dva dni. Potom im zavolal Petrovič, že vzduch je čistý a môžu sa vrátiť.