1. obraz
Nepýtajte sa ma na moje detstvo. Nič si nepamätám. Nič necítim. Nemám spomienky. Som nič, ktoré sa potuluje vesmírom. Ako môže človek žiť na tejto zemi, keď je nič? Nula. Zero.
Moja mama ma nemala rada. Vôbec jej na mne nezáležalo. Chcela, aby sa jej narodil chlapec. Bola tou myšlienkou posadnutá. Všetci to chceli. Aj môj otec, ktorý nás opustil, keď som mala štyri roky, aj moja babka, ktorá zomrela, keď som mala šesť rokov. Určite by to bol chcel aj môj starý otec, keby som ho bola poznala. Našťastie som ho nepoznala. Bol to alkoholik a slaboch.
Dosť ťažko som mohla byť normálne dievčatko, keď som mala takýto genetický základ. Ani som nebola. Nemala som kamarátky, lebo tie vždy niekto ľutoval, pomáhal im, alebo ich miloval.
Pre istotu som sa s dievčatami nestýkala. Keď som bola s nimi, stále som myslela na moju nenormálnu rodinu. Na moju mamu, môjho otca a moju babku.
Bola som osamelá a nešťastná. Bola som také nešťastné pekné dievčatko. Čím som bola osamelejšia, tým viac som túžila po skutočnej rodine.
Mama ma stále kritizovala. Všetko, čo som robila, nemalo žiadnu hodnotu. Podľa jej názoru som bola beznádejne neschopná a tvrdohlavá. Ona bola naopak chladná a panovačná. Bola chladná ako snehová kráľovná z rozprávky o Kayovi a Gerde.
Pamätám sa, ako som sa na uliciach otáčala za dievčatami, ktoré sa túlili k svojim matkám. Dojímalo ma to.
Všade som hľadala lásku mojej mamy. Túlala som sa a predstavovala som si jej strach. Jej obavy. Ako nepokojne chodí k oknu a spoza záclony pozoruje opustenú ulicu. Krúžila som okolo nášho paneláku a čakala na maminu lásku.
Keď som sa neskoro v noci vracala domov, mama spala. Na stole neležal lístok, aby som si zohriala večeru. V chladničke nebolo žiadne jedlo. Bola som vzduch. Nikto. Nič. Nula.
Ani sa mi nechce o tom písať. Nula si nič nepamätá, nič ju neteší, nič ju nemôže zraniť. Nula sa kotúľa po uliciach a sem-tam stretne niekoho, kto sa tvári, že si to nevšimol.
A tak sa tvárili aj moji štyria kamaráti. Boli sme úžasná partia. Štyria chlapci a jedno dlhonohé dievča. Myslela som si, že je to už navždy. Že nás nič nemôže rozdeliť. Že ma tí zakomplexovaní chlapci majú naozaj radi. Nie jeden, ale naraz všetci štyria.
Chodili sme spolu do kina. Chodili sme spolu nočným mestom. V našej krčme pod mostom sme spoločne pili pivo a kofolu. Bola som šťastná. A potom sa to stalo! Moji štyria najlepší kamaráti ma v jednu chladnú noc surovo znásilnili!