Tovar
1 / 7
Je veľmi zaujímavé, čo všetko človek vydrží, ak nemá na výber. Doma, keď som sa pichla ihlou do prsta, išla som umrieť. Tu zo mňa spravili boxovací mech a ešte som si na to aj zvykla. Dokonca som chodila do roboty s úškrnom, akože úsmevom, aj keď som si nemohla ani sadnúť, ani ľahnúť a už vôbec nie súložiť. Na izbe som vždy myslela na jedno jediné. Pane Bože prosím ťa, nech sa rýchlo odbaví. Nebola som nikdy striktne veriaca, ale tu som fakt nevedela koho mám prosiť. Tak som sa obrátila na Boha, aj keď som s ním vždy jednala ako: „ Hej, kamoš, podaj mi pomocnú ruku a ja ti to možno niekedy oplatím.“ Asi bol na mňa dobre nasratý, lebo tá pomocná ruka nechodila. Tak som to prehodnotila a pridala som prosím. Veď na čo už myslieť, keď sa nado mnou odbavuje tlstý, mastný, odporný chlap, čo pri tom krochká ako prasa a jeho pot mi kvapkal na tvár. Mala som čo robiť, aby som si zamestnala myseľ niečím iným a Boh bol to pravé. Veď kto iný by ma už počúval?!