Annie pomaly zdvihne oči. Prezrádzajú strach aj nádej, ale zrazu nevidím jej strhanú tvár ani špinavý karavan.
Vidím iba svoju sestričku, dievčatko, ktoré kedysi považovalo svet za čarovné miesto, dieťa s obrovskými tvorivými schopnosťami. Vidím ju, ako meravo sedí pod stromom v záhrade pred naším domom a z celej sily mi stíska ruku, zatiaľ čo pozorujeme smútočný sprievod prichádzajúci k nám po otcovom pohrebe. Dôveruje mi, že sa o ňu postarám, tak ako som vždy sľubovala otcovi.
Vidím dieťa, ktoré odvážne čelilo nášmu bolestnému detstvu, naplnené naivným optimizmom a vierou, že spolu to zvládneme. Vidím dievča s vrodeným zmyslom pre spravodlivosť, ktoré sa búrilo proti pravidlám nášho prísneho domova, a neskôr odhodlanú mladú ženu, ktorá z neho ušla, keď toho už jednoducho mala plné zuby.
Tvorivosť, vášeň, odvaha, optimizmus – teraz vidím Annie v jej skutočnej podstate. Zrazu nie je závislá ani potenciálny zločinec, dokonca ani trochu nedbanlivá budúca matka. Je to jednoducho moja Annie, chorá sestra, ktorá ma zúfalo potrebuje.
Možno práve prišla chvíľa, keď sa všetko zmení.