Môj studený svet

Vo chvíľach ako sú tieto, plné ochabnutia duševného svalstva. Plné.. plné studených striebristých skriniek, do ktorých vkladáme svoj život. V dátach a nie v citoch. A zostanú studené, nepritúlia sa, nepohladia. Nepomôže obložiť ich fotkami, zostanú chladné. A icq ma dnes zastihne všade, lebo využívam úžasné schopnosti telefónov. A najviac ma vie naštvať nový počítač, ktorý nepripojím na net, lebo anténa nie je a nebude. A nechcem ju. Chcem si len sadnúť do trávy, trhať púpavy, magdalénky, margarétky a všetky ostatné divne volajúce sa kvety, o ktorých ti RSS čítačka nepovie. Tie, o ktorých ti poviem len ja. Tebe, tebe, aj tebe…

Minúta ticha

Mlčky pozorujúc, aby nič nepokazilo, ten moment napätia keď vášeň by sa dala krájať, alebo dokonca stierať jej kvapôčky z povrchu pier. Nakoniec posledný impulz donúti oddeľovať gombíky od košieľ, neohrabane a snáď trochu prirýchlo odhaľovať tajné miesta, ktoré hoci zostávajú bežne skryté, pri najmenšom kúsku vzrušenia ich cítiť vo vzduchu sladkastou vôňou a zrýchleným pulzom. Možno trochu pritvrdý dopad na posteľ a prirýchle zjednotenie dvoch cudzích tiel. No po chvíli, úplné vyčerpanie núti mlčať opäť. A tak, ako sa v tichu, chvíľka hriechu začína, tak sa aj končí. A tak, ako sa v tichu, chvíľka hriechu začína, tak sa aj končí.