Smrť na Níle
1 / 2
Práve pristával jeden z nílskych parníkov. Poirot a Rosalie si zvedavo obzerali cestujúcich. „Tých je!“ povedala Rosalie. Obrátila hlavu k Timovi Allertonovi, ktorý sa k nim pripojil. Bol troška zadychčaný, akoby sa bol veľmi ponáhľal. Chvíľu takto stáli, potom sa Tim ozval: „Nemožná spoločnosť ako obyčajne,“ poznamenal opovržlivo na adresu vystupujúcich cestujúcich. „Hrozná,“ prisvedčila Rosalie. Všetkým trom sa zračila na tvári povýšenosť už zdomácnených turistov obzerajúcich si nováčikov. „No toto!“ zvolal Tim vzrušeným hlasom. „Nech sa prepadnem, ak to nie je Linnet Ridgewayová.“ Poirotovi to meno zrejme nič nehovorilo, ale na Rosalie urobilo veľký dojem. Nachýlila sa dopredu a z tváre jej celkom zmizol unudený výraz. Spýtala sa: „Kde? Tá v bielych šatách?“ „Áno, tá s tým vysokým mužom. Práve vystupujú na breh. To je tuším jej manžel. Nespomínam si na jeho meno.“ „Doyle,“ povedala Rosalie. „Simon Doyle. Bolo to vo všetkých novinách. Tá má peňazí ako pliev, čo?“ „Je iba najbohatšou ženou Anglicka,“ zaškeril sa Tim. Traja diváci mlčky pozorovali cestujúcich, čo vystupovali na breh. Poirot zvedavo hľadel na ženu, o ktorej hovorili jeho spoločníci. Zamrmlal: „Je krásna.“ „Niektorí ľudia majú všetko,“ povedala Rosalie zatrpknuto. V tvári mala čudný závistlivý výraz, keď sledovala pohľadom dievča v bielych šatách. Linnet Doylová, dokonale oblečená, vyzerala, akoby práve vystupovala na javisko v revue. Správala sa sebavedome ako nejaká slávna herečka. Bola zvyknutá na to, že sa ľudia na ňu dívajú, že ju obdivujú, že je stredobodom pozornosti, kamkoľvek príde. Uvedomovala si, že ju sledujú zvedavé pohľady a zároveň akoby si ich takmer nevšímala; boli samozrejmou súčasťou jej života. Vystúpila na breh, hrajúc istú rolu, hoci ju hrala nevedomky. Bohatá, krásna dáma zo spoločnosti na svadobnej ceste. S úsmevom a krátkou poznámkou sa obrátila k vysokému mužovi po svojom boku. Odpovedal jej a jeho hlas zaujal Hercula Poirota. Oči mu zasvietili, obrvy sa stiahli. Dvojica prešla tesne popri ňom. Počul, ako Simon Doyle povedal: „Pokúsime sa o to, moja drahá. Môžeme ostať týždeň aj dva, ak sa ti tu bude páčiť.“ Tvár mal obrátenú k nej a díval sa na ňu dychtivo, zbožne, až pokorne. Poirotove oči si ho zamyslene prezreli – široké plecia, do bronzova opálená tvár, tmavomodré oči, detinsky prostodušný úsmev. „Šťastný chlap,“ poznamenal Tim, keď prešli. „Predstavte si, uloviť bohatú dedičku, ktorá nemá polypy v nose ani ploché nohy!“ „Vyzerajú náramne šťastní,“ povedala Rosalie závistlivo. A dodala tak ticho, že ju Tim nezačul: „To nie je spravodlivé.“ Ale Poirot to počul. Až do tej chvíle sa zamyslene mračil, a teraz na ňu rýchlo pozrel. Tim povedal: „Musím čosi zaobstarať matke.“ Nadvihol klobúk a odišiel. Poirot s Rosalie pomaly zamierili k hotelu, odháňajúc ďalších majiteľov somárov, čo im ponúkali svoje služby… „Tak vy vravíte, že to nie je spravodlivé, mademoiselle?“ spýtal sa Poirot miernym tónom. Dievča sa zlostne začervenalo. „Neviem, o čom hovoríte.“ „Opakujem, čo ste práve tichučko povedali. Áno, povedali ste to.“ Rosalie Otterbournová pokrčila plecami. „Naozaj sa zdá, že je to na jednu osobu priveľa. Peniaze, krása, dokonalá postava a...“ Odmlčala sa a Poirot dodal: „A láska? Áno? A láska? Ale veď neviete – možno si ju ten človek vzal pre peniaze!“ „Nevideli ste, ako sa na ňu díval?“ „Ale áno, mademoiselle, videl som všetko – aj to, čo ste vy nevideli.“ „A čo to bolo?“ Poirot pomaly povedal: „Videl som, mademoiselle, tmavé kruhy pod očami tej ženy. Videl som ruku, ktorá zvierala držadlo slnečníka tak tuho, až na nej zbeleli hánky...“ Rosalie uprela naňho prekvapený pohľad. „Čo tým chcete povedať?“ „Chcem tým povedať, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Chcem tým povedať, že hoci je tá dáma bohatá, krásna a milovaná, čosi predsa len nie je v poriadku. A viem ešte čosi.“ „Čo?“ „Viem,“ zamračil sa Poirot, „že kdesi som už počul ten hlas – hlas monsieura Doyla – a rád by som vedel, kde.“ Ale Rosalie ho už nepočúvala. Prudko zastala. Koncom slnečníka kreslila v mäkkom piesku akúsi vzorku. Zrazu zúrivo vybuchla: „Som zlá. Veľmi zlá! Som beštia. Najradšej by som jej strhla šaty z tela a rozšliapala tú krásnu, povýšenú, sebavedomú tvár. Som žiarlivá potvora, nič viac – ale nemôžem za svoje pocity. Tá žena má všetko na svete a je si toho vedomá.“ Hercula Poirota trochu udivil jej výbuch. Chytil ju popod pazuchu a priateľsky ňou zatriasol. „Tenez, uľaví sa vám, keď sa vyhovoríte!“ „Nenávidím ju! Nikoho som ešte tak neznenávidela na prvý pohľad!“ „Výborne!“ Rosalie sa naňho nedôverčivo zadívala. Potom jej myklo perami, zasmiala sa. „Bien,“ povedal Poirot a tiež sa zasmial. V priateľskej nálade sa vracali do hotela. „Musím pohľadať matku,“ povedala Rosalie, keď vošli do chladného, tmavého vestibulu. Poirot prešiel na druhú stranu, na terasu s výhľadom na Níl. Boli tu stolíky prestreté na čaj, ale bolo ešte zavčasu. Chvíľu stál a díval sa na rieku, potom zišiel dolu do parku. Zopár hostí hralo pod horúcim slnkom tenis. Chvíľu sa prizeral, potom sa pustil dolu strmým chodníkom. Tam, na lavičke s výhľadom na Níl, zazrel dievča, ktoré videl v reštaurácii Chez Ma Tante. Hneď ho spoznal. Tvár dievčaťa, ako ju videl v ten večer, sa mu natrvalo vryla do pamäti. Výraz tej tváre bol teraz celkom iný. Bola bledšia, chudšia, s vráskami, ktoré svedčili o veľkej únave a duševnom utrpení. Cúvol. Nevidela ho a on ju chvíľu tajne pozoroval. Netrpezlivo podupkávala nohou. Jej oči, v ktorých akoby tlel temný oheň, mali čudný výraz bolestnej víťazoslávy. Dívala sa na Níl, po ktorom plávali člny s bielymi plachtami. Tvár – a hlas. Pamätal si oboje. Tvár tohto dievčaťa a hlas, ktorý počul pred chvíľou, hlas novopečeného manžela... A ako tam tak stál a díval sa na nič netušiace dievča, odohralo sa ďalšie dejstvo drámy. Zhora sa ozvali hlasy. Dievča na lavičke vyskočilo. Dolu chodníkom schádzala Linnet Doylová s manželom. Linnetin hlas znel šťastne a sebavedome. Výraz napätia a nepokoja jej celkom zmizol z tváre. Linnet bola šťastná. Dievča vykročilo. Dvojica prekvapene zastala. „Ahoj, Linnet,“ povedala Jacqueline de Bellefort. „Aj ty si tu? Všade sa stretávame, nie je to zaujímavé? Ahoj, Simon, ako sa máš?“ Linnet Doylová s tichým výkrikom cúvla k balvanu. Peknú tvár Simona Doyla znetvorila zúrivosť. Vykročil k štíhlej dievčenskej postave, akoby ju chcel udrieť. Dievča rýchlym vtáčím pohybom hlavy naznačilo, že vie o prítomnosti cudzej osoby. Simon sa obzrel a zazrel Poirota. Rozpačito povedal: „Ahoj, Jacqueline, netušili sme, že sa tu s tebou stretneme.“ Znelo to nanajvýš nepresvedčivo. Dievča na nich blyslo bielymi zubami. „To je prekvapenie, čo?“ spýtalo sa. Potom kývlo hlavou a vykročilo hore chodníkom. Poirot sa taktne vzdialil opačným smerom. Ako odchádzal, počul za sebou hlas Linnet Doylovej: „Simon – preboha! Simon – čo budeme robiť?“