Nesprávny kalendár

Vonku sa už stmievalo a neprestávalo snežiť. Júlia sedela na podobločnici a hľadela von. Nebo bolo tmavosivé, stromy a domy vyzerali ako vystrihnuté z čierneho papiera. Len z okien sa rozlievalo žlté svetlo lámp a modrastá žiara televízorov. Občas pod nimi prešla nejaká sivá postava schúlená od zimy. No jej mama neprichádzala. Sedela tu už aspoň hodinu s nosom pritlačeným na skle a čakala. Zrazu sa vonku zase niekto objavil. Júlia sa pozrela lepšie. Nie, táto žena bola so psom. Zase nič. Dve deti odskackali a zmizli za bránou do záhrady. Všetko znova stíchlo a spustlo. Snehové vločky ďalej pomaly padali z neba a pokrývali čierne konáre a strechy, tmavé kríky, sivé ulice a zapar6 kované autá, ktoré pod snehovou prikrývkou vyzerali ako zhrbené zvieratá. Júlia zazívala a opäť pritlačila nos na studené sklo. Je to vždy o tom istom! pomyslela si. Keď mamy povedia, že idú len na nákup, trvá im celú večnosť, kým sa vrátia domov. A väčšinou prídu v zlej nálade. Dvere jej izby sa otvorili a niekto zažal svetlo. Júlia sa s prižmúrenými očami rozhliadla po izbe. „Vypni to svetlo, Olli,“ zavrčala na svojho mladšieho brata. „Prečo tu sedíš potme?“ „Lebo inak by som nevidela von. Takže vypni svetlo!“ „Tomu nerozumiem,“ povedal Olli. Vypol svetlo a zavrel dvere. Júlia počula, ako sa k nej v tme prikráda. „Nebojíš sa tmy?“ opýtal sa a vyštveral sa k nej na podobločnicu. „Ty prekliaty trpaslík,“ vzdychla si Júlia, „prečo nejdeš do svojej izby?“ „Tam dole nič nevidno. Len tie hlúpe kríky.