Corbin rýchlo pozrel na Annabel. Mraštila tvár. Ten sviniar jej ubližuje. Zmocnila sa ho nepochopiteľná zúrivosť. Bleskurýchlo zdvihol paličku a udrel Marvina po kolene. Jeho úder bol taký silný a nečakaný, že Marvinovi sa podlomila noha a spadol na zem. Annabel takmer stiahol so sebou, ale Corbin ju rýchlo zachytil. „Auuuu!“ zavýjal Marvin. „Ty skurvysyn!“ Chvíľu sa váľal po zemi, držiac si koleno, potom sa pozviechal na nohy. Bol taký nazúrený, že nevedel zaostriť pohľad. Vyceril zuby a rozohnal sa päsťou. „Neodporúčam vám, aby ste si so mnou začínali.“ Corbin strčil Annabel za seba. „Za vojny som slúžil pri vojenskej polícii a zložím vás, ani okom nemihnete. A vedel by som vám poriadne ublížiť na mieste, ktoré si asi dosť ceníte.“ „Ty hajzeľ zasratý! Zabijem ťa!“ „Pozor na ústa, lebo prídete o zuby!“ varoval ho Corbin. „Zmiznite, inak vám zlomím nohu.“ Marvin sa poobzeral a videl, že zopár ľudí sa pristavilo a zíza na nich. „Čo čumíte?“ zavrčal. Krívajúc odchádzal, ale ešte sa nenávistne obzeral. „Toto ti nikdy nezabudnem,“ povedal Corbinovi. „Ja mám na ňu nárok a dostanem ju.“ „Iba ak vás bude chcieť.“ Corbin s Annabel sa za ním dívali, ako kríva po ulici a mizne za rohom. „Hnusník jeden!“ hnevala sa Annabel. „To je ten, čo vás obťažoval v obchode?“ „Áno. Je to náš najbližší sused, býva so sestrou a s bratmi. Nechápem, ako Tess môže mať takého neznesiteľného brata.“ „Nesmiete sa s ním stretnúť osamote.“ „Zvyčajne bývajú v dome buď Boone, alebo Spinner. A teraz mám doma aj Jacka. Predtým som sa nikdy nebála.“ „Váš otecko veľa cestuje?“ „Takmer každý týždeň odchádza na pár dní. Tentoraz bol preč ešte dlhšie.“ Nervózne sa zasmiala. „Až sa mi podlamujú kolená.“ „Poďme si sadnúť. Zostanem s vami, kým sa nevráti váš otecko.“ „Ďakujem, že ste ma zachránili. Nevedela som, ako sa ho mám striasť,“ povedala Annabel, keď sa usadili na lavičke. „Bolo by bývalo lepšie, keby ste zostali medzi ľuďmi.“ „Hanbila som sa a dúfala som, že nájdem ocka. Ale možno aj tak dobre, že to nevidel. Neviem, čo by bol urobil. Je veľmi horkokrvný.“ „Možno mal Carter tentoraz šťastie. Bol som naňho iba ja.“ Annabel sa k nemu obrátila. Najprv sa len usmiala, potom vybuchla do smiechu. Corbin ju obdivne pozoroval. Bola krásna a rozžiarená ako jarné ráno. V očiach sa jej zračil smiech. V tej chvíli sa do nej bezhlavo zaľúbil... a ani to sám nevedel. „Iba vy?! Zvládli ste tú situáciu bravúrne na to, že ste... kripeľ.“ Rozosmiala sa. „Poriadne ste ho prekvapili.“ „Áno, využil som moment prekvapenia. A neškodilo, že som mal poruke paličku.“ „Dávajte si naňho pozor. Je schopný urobiť niečo... protivné. Teraz sa budem báť, že kvôli mne vám ublíži.“ Keď odišla, Corbin ešte dlho sedel na lavičke. Murphy Donovan zastal na chodníku a čakal na dcéru. Chvíľu sa rozprávali, potom sa Annabel obrátila a zakývala Corbinovi. Prv ako nastúpili do auta, Murphy mu kývol hlavou. Corbin auto pozoroval, kým mu nezmizlo z dohľadu, a usiloval sa nerobiť si ťažkú hlavu z toho, čo mu Murphy povedal, prv ako odišiel za svojimi povinnosťami. Ten človek ľúbi svoju dcéru a chce si byť istý, že muž, ktorý sa s ňou ožení, sa o ňu bude vedieť postarať. Keby som mal takú krásnu a milú dcéru, pomyslel si Corbin, možno by som mal rovnaké pocity. Cítil, ako ho pichlo pri srdci, a v duchu zahrešil.
