Fotografia, ktorú mu v Jeruzaleme ukázal Uzi Navot, ani zďaleka nevystihovala Oľginu krásu. Priezračnými očami a jemnými črtami úzkej tváre Gabrielovi pripomínala oživenú ruskú ikonu. Sedel vedľa nej pri večeri, ale stihli si povedať len pár slov najmä preto, že tvorca dokumentárnych filmov si uzurpoval jej pozornosť podrobným opisom svojho najnovšieho diela. Gabriel sa nemal kam uchýliť, a tak sa ocitol v zajatí senilného disidenta, ktorý ho obšťastnil rozvláčnou prednáškou o histórii politickej opozície od čias, keď v Rusku vládli cári. Keď čašníci začali odnášať tanieriky od dezertu, Oľga sa na Gabriela usmiala. „Myslím, že prišiel čas na cigaretu,“ povedala s účasťou v hlase. „Odprevadíte ma?“ Vstali od stola, sledovaní rozčarovaným pohľadom dokumentaristu, a vyšli na malú terasu. Bola prázdna a v diaľke sa týčil jeden z obludných stalinistických vežiakov prezývaných Sedem sestier. „Najvyššia budova v Európe,“ poznamenala Oľga bez nadšenia. „V Rusku musí byť všetko najväčšie, najvyššie, najrýchlejšie alebo najvzácnejšie. My totiž nemôžeme žiť ako normálni ľudia.“ Šťukla zapaľovačom. „Ste v Rusku prvý raz, pán Golani?“ „Áno,“ odpovedal popravde. „A čo vás k nám privádza?“ Vy, odpovedal, ale tentoraz iba v duchu. Nahlas povedal, že ho na poslednú chvíľu vybrali, aby sa zúčastnil na konferencii v Sankt Peterburgu. Chvíľu nadšene rozprával o tom, čo dosiahol, až kým nezbadal, že jeho spoločníčka sa nudí. Obzrel sa cez plece, ale v jedálni nič nenaznačovalo, že by sa niekto chystal narušiť ich súkromie. „Máme spoločného známeho,“ začal. „Vlastne mali sme. Obávam sa, že už nie je medzi živými.“ Zdvihla cigaretu k ústam a držala ju tam ako ochranný štít. „Skutočne? Koho?“ spýtala sa školáckou angličtinou. „Borisa Ostrovského,“ odpovedal pokojne Gabriel. Tvárila sa nezúčastnene, iba ohníček cigarety sa v polotme mierne zachvel. „Odkiaľ ho poznáte?“ „Bol som v Bazilike svätého Petra, keď ho zavraždili.“ Zahľadel sa jej do tváre pripomínajúcej ikonu a rozmýšľal, či strach, ktorý sa v nej zračí, je pravý, alebo predstieraný. Keď usúdil, že je úprimný, pokračoval: „Kvôli mne prišiel do Ríma. Držal som ho, keď zomieral.“ Oľga zaujala obranný postoj a prekrížila si ruky na prsiach. „Prepáčte, pán Golani, ale privádzate ma do rozpakov.“ „Boris mi chcel niečo povedať, slečna Suchovová, ale zabili ho, skôr ako to urobil. Potrebujem zistiť, čo to bolo. A myslím si, že o tom niečo viete.“ „To je omyl. Nikto v redakcii nevedel, načo išiel Boris do Ríma.“ „Vieme, že mal informácie. Príliš nebezpečné, aby ich tu zverejnil. Informácie o nejakej hrozbe. Týkali sa ohrozenia západného sveta a Izraela.“ Oľga nazrela cez otvorené dvere do jedálne. „Táto večera sa zrejme koná kvôli mne. Chceli ste sa so mnou stretnúť niekde, kde podľa vás nenačúva nikto z FSB, a tak ste usporiadali večierok a vylákali ma sem pod zámienkou, že mi poskytnete materiál na exkluzívny článok.“ Položila mu ruku na predlaktie a naklonila sa k nemu. Keď znova prehovorila, skoro ju nepočul. „Mali by ste vedieť, že FSB vždy načúva, pán Golani. Dvaja hostia, ktorých vaše veľvyslanectvo pozvalo na večeru, sú na výplatnej listine FSB.“ Pustila mu ruku a odtiahla sa. Vtom sa jej tvár rozžiarila, ako keď stratené dieťa zbadá matku. Gabriel sa obrátil a uvidel blížiaceho sa filmára a za ním dvoch ďalších hostí. Všetci si zapálili cigaretu, ktosi priniesol pitie a čoskoro sa rozprúdil živý rozhovor v ruštine, akoby tam pán Golani vôbec nebol. Gabriel bol presvedčený, že to prehnal a Oľgu navždy stratil, ale keď chcel odísť, opäť zacítil dotyk jej ruky. „Odpoveď znie áno,“ povedala. „Prosím?“ „Pýtali ste sa, či vám zajtra ukážem Moskvu. A odpoveď znie áno. Kde bývate?“ „V hoteli Savoy.“ „Tam je nainštalovaných najviac ploštíc z celej Moskvy,“ usmiala sa. „Ráno vám zavolám.“
