Chvíľku stála a pripomínala si niektoré podrobnosti, stromoradie tmavých cédrov, čo viedlo k Tare, trávniky porastené jazmínovými krami, ktorých zeleň sa odrážala od bielych múrov, trepotajúce sa biele záclony. A bude tam aj pestúnka. Odrazu zúfalo túžila za pestúnkou, ako túžievala za ňou, keď bola malým dievčatkom, túžila si položiť hlavu na jej široké prsia, túžila, aby ju hrčovitá čierna ruka pohladkala po vlasoch. Pestúnka, posledné puto s dávnymi časmi. S odhodlaním svojich predkov, ktorí neuznávali porážku, ani keď sa im zaškerila do tváre, zaťato zdvihla bradu. Ešte môže získať Rhetta. Vedela, že môže. Nebolo chlapa, ktorého by nebola dostala, keď si to vzala do hlavy. O tom všetkom porozmýšľam zajtra na Tare. Vtedy to už budem môcť vydržať. Zajtra si vymyslím, ako ho zase získať. Aj zajtra je deň.