„Bella, len si myslím, že by si sa kvôli svojmu frajerovi nemala vykašľať na ostatných kamarátov,“ povedal Charlie vážne. „ Nie je to pekné a podľa mňa by bol tvoj život lepšie vyvážený, keby si si doňho pustila viac ľudí. To, čo sa stalo minulý september...“ Strhla som sa. „No,“ povedal obranným tónom. „Keby si mala nejaký život aj mimo Edwarda Cullena, nemuselo to dopadnúť takto.“ „Dopadlo by to presne rovnako,“ zašomrala som. „Možno áno, možno nie.“ „V čom je pointa?“ pripomenula som mu. „Využi svoju novú voľnosť na to, aby si sa stretla aj s inými kamarátmi. Udržuj rovnováhu.“ Pomaly som prikývla. „Rovnováha je fajn. Mám aj nejaké konkrétne termíny, ktoré treba dodržať?“ Zatváril sa podráždene a pokrútil hlavou. „Nebudem ti to komplikovať. Len nezabúdaj na svojich kamarátov...“ S touto dilemou som sa už aj sama pasovala. Moji kamaráti. Ľudia, ktorých v záujme ich vlastnej bezpečnosti po maturitách nikdy viac neuvidím. Tak akým smerom by som sa mala uberať? Byť s nimi, kým môžem? Alebo sa začať od nich izolovať už teraz, aby to bol pozvoľný proces? Pri pomyslení na tú druhú alternatívu som sa zachvela. „... hlavne na Jacoba,“ dodal Charlie skôr, ako som si to celé stihla ďalej premyslieť. Tak to je ešte väčšia dilema. Chvíľu mi trvalo, než som našla tie správne slová. „S Jacobom to asi bude... zložité.“ „Bella, Blackovci sú prakticky ako naša rodina,“ povedal opäť vážnym a otcovským hlasom. „A Jacob bol tvoj veľmi, veľmi dobrý kamarát.“ „Ja viem.“ „To ti vôbec nechýba?“ opýtal sa zničene Charlie. Zrazu akoby som mala v hrdle hrču; musela som si dvakrát odkašľať, aby som mohla odpovedať. „Áno, chýba mi,“ pripustila som so sklopenými očami. „Veľmi mi chýba.“ „Tak prečo je to zložité?“ Niečo také som mu nemohla proste vysvetliť. Bolo proti pravidlám, aby obyčajní ľudia – ľudské bytosti ako ja a Charlie – vedeli o nepoznanom svete plnom mýtov a netvorov, ktorý existoval okolo nás v utajení. Ja som o tom svete vedela všetko – a vďaka tomu mám teraz celú kopu problémov. Nemienim do nich zatiahnuť aj Charlieho. „S Jacobom máme malý... konflikt,“ začala som pomaly. „Konflikt ohľadne priateľstva, chápeš. Nie vždy Jakovi stačí iba priateľstvo.“ Vo svojom vysvetlení som nezachádzala do detailov, ktoré sú síce pravdivé, no nepodstatné, najmä v porovnaní s tým, ako zaryto Jacobova svorka vlkolakov neznáša Edwardovu upíriu rodinu – a tým pádom aj mňa, keďže som pevne rozhodnutá patriť do tejto rodiny. Niečo také sa nedá vybaviť posielaním odkazov, no on mi proste nedvíha telefón. A so svojim plánom, že by som sa sama porozprávala s vlkolakom, som u upírov vôbec neuspela. „Žeby Edwardovi vadilo trochu zdravej konkurencie?“ ozval sa Charlie sarkastickým tónom. Oplatila som mu to škaredým pohľadom. „Žiadna konkurencia neexistuje.“ „Keď sa Jacobovi takto vyhýbaš, zraňuješ jeho city. Radšej by bol s tebou aspoň kamarát, to je lepšie ako nič.“ Aha, takže zrazu sa ja vyhýbam jemu? „Som si celkom istá, že Jacob vôbec nemá záujem o kamarátstvo.“ Tie slová ma v ústach pálili. „Ako si na to vôbec prišiel?“ Zrazu sa Charlie zatváril zahanbene. „Možno sme sa o tom dnes bavili s Billym...“ „Vy dvaja s Billym klebetíte ako babky na trhu,“ namietla som a zabodla som vidličku do stuhnutých špagiet na tanieri. „Billy si robí o Jacoba starosti,“ povedal Charlie. „Jake teraz prežíva dosť ťažké obdobie... Má depresie.“ Strhla som sa, ale oči som naďalej upierala na kôpku cestovín. „A okrem toho, ty si vždy bola taká šťastná, keď si bola s Jacobom.“ Charlie si vzdychol. „Ja som šťastná teraz,“ zúrivo som zavrčala cez zuby. Nesúlad medzi obsahom mojich slov a tónom, akým som ich vyslovila, prelomil napätú situáciu. Charlie sa rozosmial a ja som sa pridala. „Dobre, dobre,“ súhlasila som. „Tak teda rovnováha.“ „A Jacob,“ trval na svojom. „Pokúsim sa.“ „Dobre. Bella, hlavne nájdi tú rovnováhu. Aha, ozaj, došla ti nejaká pošta,“ povedal Charlie a tým tému nekompromisne uzavrel. „Máš ju pri sporáku.“ Ani som sa nepohla, myšlienky sa mi vírili okolo Jacobovho mena. Najskôr to bude nejaká nevyžiadaná pošta; balíček od mamy mi došiel iba včera a nič iné nečakám. Charlie odsunul stoličku od stola, vstal a ponaťahoval sa. Odniesol svoj tanier do drezu, ale ešte než pustil vodu a dal sa do umývania, zastavil sa a hodil mi hrubú obálku. List sa kĺzal po stole, až mi buchol do lakťa. „Ehm, vďaka,“ zašomrala som, jeho nasadenie ma vyviedlo z miery. Vtom som zbadala adresu odosielateľa – list poslali z juhovýchodnej pobočky Aljašskej univerzity. „To bolo rýchle. Mala som pocit, že aj na tejto som prepásla termín.“ Charlie sa zasmial. Otočila som obálku a potom som sa naňho zamračila. „Je otvorená.“ „Bol som zvedavý.“ „Pán šerif, ja som šokovaná. To je federálny zločin.“ „Ale, len si to prečítaj.“ Vytiahla som list a poskladaný rozvrh kurzov. „Gratulujem,“ povedal ešte než som stihla niečo z toho prečítať. „Prvá škola, čo ťa prijala.“ „Ďakujem, oci.“ „Mali by sme sa porozprávať o školnom. Mám niečo nasporené.“ „Hej, nič také. Ocko, na tvoj dôchodok nesiahnem. Mám svoje úspory na školu.“ To čo zostalo – a ani na začiatku tam toho veľa nebolo. Charlie sa zamračil. „Tieto miesta bývajú pekne drahé, Bells. Chcem ti pomôcť. Nemusíš chodiť až na Aljašku len kvôli tomu, že je to lacnejšie.“ Vôbec to nebolo lacnejšie. Ale bolo to dosť ďaleko a v Juneau mávajú v priemere tristodvadsaťjeden zamračených dní v roku. Vzdialenosť bola moja podmienka, počasie Edwardova. „Mám dosť peňazí. Okrem toho, existujú aj rôzne finančné podpory. Pôžička sa dá ľahko získať.“ Dúfala som, že môj blaf nebol príliš okatý. Ešte som si o týchto veciach veľa nezisťovala. „No...“ začal Charlie, ale potom zavrel ústa a pozrel sa inam. „No čo?“ „Nič. Len som...“ Zamračil sa. „Rozmýšľal som... aké má Edward plány na budúci rok?“ „Aha.“ „Takže?“ Zachránilo ma rýchle zaklopanie na dvere. Charlie prevrátil oči a ja som vyskočila na rovné nohy. „Idem!“ zakričala som, zatiaľ čo Charlie čosi zamrmlal – znelo to ako „Choď preč.“ Nevšímala som si ho a išla som Edwardovi otvoriť. Prudko som rozrazila dvere – celá trápne dychtivá – a tam stál on, môj osobný zázrak. Ani po čase som nezostala imúnna voči jeho dokonalej tvári a s určitosťou som vedela, že ani jeho ďalšie stránky nebudem nikdy brať ako samozrejmosť. Očami som kĺzala po jeho bledých, bielych črtách: po tvrdej hrane sánky, mäkších krivkách plných pier, ktoré sa teraz roztiahli do úsmevu, po rovnej linke nosa, ostrom uhle lícnych kostí, hladkom mramorovom čele, sčasti zakrytom rozstrapatenými bronzovými vlasmi, ktoré mu na daždi trochu stmavli... Jeho oči som si nechala nakoniec, pretože som vedela, že len čo sa mu do nich pozriem, veľmi pravdepodobne stratím niť myšlienok. Sú veľké, hrejivé, ako z číreho zlata a orámované hustými čiernymi mihalnicami. Vždy, keď som sa mu pozrela do očí, cítila som sa akosi neobyčajne – akoby sa mi kosti menili na špongiu. Tiež sa mi trochu zatočila hlava, ale to mohlo byť pre to, že som zabudla dýchať. Opäť. Bola to tvár, za akú by každý mužský model na svete zapredal svoju dušu. Pochopiteľne, taká by zrejme aj bola jej skutočná cena: jedna duša. Nie. Tomu neverím. Cítim sa previnilo, že mi to vôbec napadlo a ako zvyčajne som rada, že som jediná osoba, ktorej myšlienky ostávajú pre Edwarda záhadou. Natiahla som k nemu ruku a vzdychla som, keď sa svojimi chladnými prstami dotkol mojich. Pri jeho dotyku sa mi zvláštne uľavilo – akoby som mala bolesti a odrazu ustúpili. „Ahoj.“ Pousmiala som sa, ako nemiestne môj pozdrav vyznel. Zdvihol naše prepletené ruky a pohladil ma chrbtom dlane po líci. „Aké si mala popoludnie?“ „Pomalé.“ „Ja takisto.“ Pritiahol si moje zápästie k tvári, ruky sme mali stále prepletené. Privrel oči, keď mi nosom skĺzol po pokožke a jemne sa pousmial. Vychutnáva si buket, a odoláva vínu, ako mi sám kedysi povedal. Viem, že vôňa mojej krvi – ktorá mu vonia oveľa sladšie ako hocaká iná, asi ako alkoholikovi zavonia víno na rozdiel od vody – mu spôsobuje skutočnú bolesť, pretože v ňom vyvoláva spaľujúci smäd. No už sa jej tak nestráni ako kedysi. Sotva si dokážem predstaviť, aké herkulovské úsilie sa skrýva za týmto prostým gestom. Zarmucovalo ma, že sa musí tak veľmi premáhať. Utešovala som sa myšlienkou, že už mu nebudem dlho spôsobovať takéto muky. Vtom som začula, že sa k nám blíži Charlie a dupe, aby vyjadril svoju zvyčajnú nevôľu s naším hosťom. Edward okamžite otvoril oči a spustil naše ruky, ale nechal ich prepletené. „Dobrý večer, Charlie.“ Edward bol vždy dokonale slušný, hoci Charlie si to vôbec nezaslúžil. Charlie pohŕdavo odfrkol a ostal tam stáť so založenými rukami. V poslednej dobe svoj rodičovský dohľad preháňa do extrémov. „Priniesol som ďalších pár prihlášok,“ oznámil Edward a ukázal mi napchanú žltú obálku. Okolo malíčka mal ako prsteň omotanú rolku poštových známok. Zaúpela som. Je vôbec možné, že existujú univerzity, na ktoré ma ešte neprinútil prihlásiť sa? A ako vždy dokáže nájsť tieto mimoriadne termíny? Veď už je veľmi pokročilý dátum. Usmial sa, ako keby mi vedel čítať myšlienky; zrejme sa mi veľmi jasne odrážali na tvári. „Ešte stále je zopár termínov k dispozícii. A na pár miestach sú ochotní spraviť výnimku.“ Viem si predstaviť, čo ich k takýmto výnimkám motivovalo. Aj tie príslušné sumy peňazí. Edward sa na mojom výraze zasmial. „Ideme na to?“ opýtal sa a vliekol ma ku kuchynskému stolu. Charlie si odfukol a pobral sa za nami, hoci dnes večer sa na náš program môže sotva sťažovať. Sám ma každý deň otravuje, aby som sa rozhodla, kam pôjdem na vysokú. Rýchlo som upratala stôl a Edward zatiaľ rovnal kôpku formulárov, ktorá mi až naháňala strach. Keď som prekladala Búrlivé výšiny na pult, zdvihol jedno obočie. Bolo mi jasné, čo si myslí, ale než stihol niečo povedať, Charlie ho predbehol. „Keď už hovoríme o prihláškach na vysokú, Edward,“ povedal ešte nevľúdnejšie – snažil sa nehovoriť priamo na Edwarda, a keď už musel, iba mu to zhoršilo aj tak zlú náladu. „S Bellou sme sa práve bavili o budúcom roku. Už si sa rozhodol, kam pôjdeš na školu?“ Edward sa na Charlieho usmial a odpovedal priateľským hlasom. „Zatiaľ nie. Na pár škôl ma už prijali, ale stále zvažujem možnosti.“ „Kam ťa prijali?“ naliehal Charlie. „Syracuse... Harvard... Dartmouth... a dnes mi prišlo potvrdenie o prijatí na juhovýchodnú Aljašskú.“ Edward nepatrne pootočil hlavu nabok, aby na mňa mohol žmurknúť. Už-už som sa chcela rozosmiať. „Harvard? Dartmouth?“ šomral Charlie, nemohol skrývať, ako to naňho zapôsobilo. „No, to je pekné... to už niečo znamená. Hej, ale tá Aljašská... nad tou by si hádam neuvažoval, keď môžeš ísť na tie najlepšie univerzity. Chcem povedať, tvoj otec by určite chcel, aby si...“ „Carlisle nemá voči mojim rozhodnutiam námietky,“ odvetil pokojne Edward. „Pche.“ „Edward, vieš ty čo?“ nadšene som sa opýtala, hrala som spolu s ním. „Čo, Bella?“ Ukázala som na hrubú obálku na pulte. „Aj mne práve prišlo, že ma prijali na Aljašskú univerzitu!“ „Gratulujem!“ Usmial sa. „To je ale náhoda.“ Charlie prižmúril oči a zazeral raz na jedného, raz na druhého. „Fajn,“ zašomral po chvíli. „Bella, ja si idem pozrieť zápas. Do pol desiatej.“ To bolo jeho obvyklé upozornenie na rozlúčku. „Ehm, ocko? Spomínaš si na ten nedávny rozhovor o mojej slobode...?“ Vzdychol si. „Dobre. Tak teda do pol jedenástej. Ale cez pracovný týždeň máš stále zákaz vychádzania.“ „Bella už nemá domáce väzenie?“ spýtal sa Edward. Aj keď som vedela, že v skutočnosti ho to neprekvapilo, v jeho náhle vzrušenom hlase sa neozval jediný falošný tón. „Podmienečne,“ opravil ho Charlie cez zuby. „Čo teba do toho?“ Zamračila som sa naňho, ale nevšimol si to. „Dobre vedieť,“ povedal Edward. „Alice zháňa spoločnosť na nákupy a Bella by určite rada videla svetlá veľkomesta.“ Usmial sa na mňa. No Charlie zavrčal, „Nie!“ a tvár mu úplne očervenela. „Ocko! V čom je problém?“ Musel sa premáhať, aby nezatínal zuby. „Nechcem, aby si teraz chodila do Seattlu.“ „Ha?“ „Hovoril som ti, čo písali v novinách – v Seattli sa potuluje nejaký vraždiaci gang a ja chcem, aby si sa tomu mestu vyhýbala, jasné?“ Prevrátila som oči. „Ocko, to ma skôr zasiahne blesk, než že by som práve za ten jeden deň v Seattli...“ „Nie, to je v poriadku, Charlie,“ povedal Edward a skočil mi do reči. „Nemal som na mysli Seattle. Vlastne skôr Portland. Ani ja by som Bellu do Seattlu nepustil. Samozrejme, že nie.“ Neveriacky som sa naňho pozrela, ale v rukách už držal Charlieho noviny a pozorne čítal prednú stranu. Určite sa iba snažil môjho otca uchlácholiť. Predstava, že by ma mohli ohroziť nejakí ľudia, hoci aj tí najvražednejší, kým som bola s Alice alebo Edwardom, bola totálne komická. Zabralo to. Charlie sa ešte sekundu díval na Edwarda a potom pokrčil plecami. „Fajn.“ Hrdo odkráčal do obývačky, už mal trochu naponáhlo – asi nechcel zmeškať začiatok zápasu. Počkala som, kým zapne telku, aby ma nemohol počuť. „Čo...,“ začala som. „Vydrž,“ povedal Edward a ani nezdvihol zrak od novín. Oči upieral na stránku a po stole mi posunul prvú prihlášku. „Myslím, že pri tejto môžeš použiť eseje, čo už máš hotové. Sú tam tie isté otázky.“ Charlie nás teda ešte stále počúva. Vzdychla som si a začala som vypĺňať informácie, ktoré sa neustále opakujú: meno, bydlisko, stav... Po pár minútach som zdvihla hlavu, ale Edward iba zamyslene hľadel von oknom. Keď som sa znova sklonila nad prihlášku, po prvý raz som si všimla názov školy. Zafučala som a odstrčila som papiere nabok. „Bella?“ „Edward, nežartuj. Dartmouth?“ Edward zdvihol odhodenú prihlášku a znova ju jemne položil predo mňa. „V New Hampshire by sa ti určite páčilo,“ povedal. „Pre mňa tam majú širokú ponuku večerných kurzov a pre dychtivých turistov sú tam veľmi príjemné lesy. Bohaté na divú zver.“ Vytiahol na mňa svoj lišiacky úsmev, vedel, že tomu nedokážem odolať.