Tak trochu ženatý
1 / 13
Od rána ma prenasledoval čudný pocit. Nič nenasvedčovalo tomu, že ten deň zmení môj život. Na obed tu Tibor ešte bol a večer sa po ňom zľahla zem. Príliš často som ho videla odchádzať a potom zasa prichádzať, no tentoraz sa nevrátil. Nemal ani toľko slušnosti, aby mi povedal, že už nepríde.
Neverila som, že láska môže tak rýchlo zostarnúť. Z ničoho nič medzi nás vstúpil chlad. Zavial hocikedy – v noci, cez deň. Nechcela som dovoliť, aby nám zima vyštípala srdcia, a zaháňala som podozrenia. Ubezpečovala som sa, že čosi v jeho výraze očí či v držaní hlavy mi dáva mizivú nádej, že to môžeme ešte zvrátiť. Lenže zakaždým, keď som chcela niečo napraviť, nevedomky som to ešte viac pokazila. A tak príliš často hľadel pomimo mňa kamsi doďaleka a moju dušu zaplavovala samota. Nesmierna samota.
Stále si robil zoznamy, kam má ísť, čo urobiť a vybaviť. Papieriky sa povaľovali na kuchynskom stole, nočnom stolíku, ba dokonca aj na toalete. Takmer na každom lístočku za dlhou zarážkou stálo – umyť auto, natankovať, dofúkať gumy... Tentoraz som však nenašla žiaden odkaz. Bolo to dosť nezvyčajné. Mohol aspoň napísať – Nemilujem ťa, odchádzam.
Srdce mi vynechalo úder. Zahľadela som sa do prázdna, tak ako to robievajú ľudia, čo si nevedia rady, keď ich postihne niečo zlé.