... „Vydrž, Rob. Zdá sa mi, že jedno z dvojčiat plače. Zavolám ti.“ Devätnásťročná Trish Loganová odložila mobil, vstala z gauča a prešla krížom cez obývačku. Po prvý raz dávala pozor na deti u Frawleyovcov, milých ľudí, ktorí sa do mesta prisťahovali len pred niekoľkými mesiacmi. Trish sa okamžite zapáčili. Pani Frawleyová jej porozprávala, že v detstve jej rodina často navštevovala priateľov v Connecticute. Tak si to miesto obľúbila, že aj ona sa rozhodla tu žiť. „Vlani sme začali hľadať nový dom. Raz sme náhodou prechádzali cez Ridgefield, a ja som hneď vedela, že práve tu chcem zostať,“ povedala Trish. Frawleyovci kúpili od Cunninghamovcov starý „zariadený“ farmársky dom, o ktorom si však Trishin otec myslel, že je skôr „doriadený“. Bol štvrtok, 24. marca, a identické dvojičky Frawleyovcov oslavovali tretie narodeniny. Trish na ten deň najali, aby im pomohla s oslavou a zostala aj večer, lebo rodičia sa chystali na slávnostnú večeru do New Yorku.
Oslava bola pre dvojičky mimoriadne vzrušujúca, odprisahala by som, že sú mŕtve od únavy, premýšľala Trish, kráčajúc hore schodmi do izby, kde dievčatká spávali. Frawleyovci vyhodili staré koberce, ktoré pôvodne pokrývali schodisko, a tak jej schody z devätnásteho storočia poriadne vŕzgali pod nohami. Chýbal jej už len schod, dva. Zastala. Svetlo, ktoré nechala svietiť v hale, odrazu zhaslo. Asi vypadla poistka. Elektrické vedenie v starom dome bolo ako dotrhaná pavučina. Presne to isté sa popoludní prihodilo v kuchyni. Spálňa dvojičiek bola na druhom konci haly. Už sa z nej neozýval nijaký zvuk. Jedno z dievčatiek asi zaplakalo zo sna, pomyslela si Trish a začala si vyhmatkávať cestu vpred. Odrazu zastala. Už jej nechýbalo iba svetlo v hale. Trish nechala dvere do izby detí otvorené, aby počula, ak by sa prebudili. Nočné svetlo v ich izbe by celkom isto zazrela. Dvere boli zatvorené. Ale ak boli zatvorené, nebola by som bola pred chvíľou počula, ako jedno z dievčat zaplakalo. Odrazu ju pochytil strach. Napäto načúvala. Čo je to za zvuk? Vzápätí si s hrôzou uvedomila, čo počuje. Mäkké kroky. A závan pritlmeného dychu. Prenikavý pach potu. Ktosi stojí za ňou. Trish sa pokúsila skríknuť, ale z úst jej vyšiel iba ston. Pokúsila sa bežať, ale nohy ju neposlúchali. Pocítila, ako ju akási ruka zdrapila za vlasy a strhla jej hlavu späť. Posledné, na čo sa pamätala, bolo, že jej čosi zviera krk. Votrelec pustil hrdlo Trish a jej telo sa zviezlo sa na zem. Zablahoželal si, ako zručne a bezbolestne sa mu podarilo zbaviť ju vedomia. Zažal baterku, zviazal ju, prelepil jej oči a do úst jej strčil uzol. Potom namieril svetlo na zem, obišiel ležiace dievča, rýchlo prešiel cez halu a otvoril dvere do spálne dvojičiek. Trojročné dievčatká, Kathy a Kelly, ležali v dvojitej posteli, v ktorej spávali. Očká mali ospalé a vystrašené. Kathyina pravá a Kellyina ľavá ruka boli navzájom prepletené. Voľnými rukami sa pokúšali vyslobodiť si ústa spod látky, ktorá ich prikrývala. Muž, ktorý naplánoval podrobnosti celého únosu, stál vedľa postele. „Si si istý, Harry, že ťa nevidela?“ vyštekol. „Som. Chcem povedať, že som si tým istý, Bert,“ odpovedal druhý muž. Ako sprisahanci sa oslovovali menami, ktoré si na únos podnik zvolili: ,Bert‘ a ,Harry‘. Vybrali si ich podľa postavičiek z reklamy na pivo zo šesťdesiatych rokov. Bert zdvihol Kathy a vyštekol: „Zober druhú. Zabaľ ju do deky. Vonku je chladno.“ Rýchlym, nervóznym krokom zbehli obaja muži po zadnom schodisku, prešli cez kuchyňu a potom vybehli von, na príjazdovú cestu k domu, sa nestarajúc sa o dvere: nechali ich za sebou dokorán otvorené. Nastúpili do dodávky. Harry sa usadil vzadu na podlahe, svalnatými ramenami objímajúc dvojičky. Bert si sadol za volant. Auto vyšlo z tieňa, ktorý vrhala veranda.
O dvadsať minút dorazili k domčeku, kde ich už čakala Angie Amesová. „Sú rozkošné,“ rozplývala sa, zatiaľ čo muži niesli deti dnu a ukladali ich do detskej postieľky s mriežkou, ktorá sa ponášala skôr na nemocničné lôžko. Rýchlym, zručným pohybom odstránila deťom z úst uzlíky, ktoré im bránili kričať. Dievčatká siahli jedna za druhou a potichučky začali kvíliť. „Mama... mama“, nariekali akoby jednohlasne. „Pssst, pssst, žiadne strachy,“ tíšila ich Angie. Sieťovanú bočnicu postieľky vytiahla hore. Bola privysoko, nedalo sa ponad ňu dočiahnuť na detské telíčka, a preto prestrčila ruky cez mreže a dala sa hladkať ich tmavoplavé kučierky. „Všetko je fajn,“ povedala spevavým hlasom, „len pekne spite. Kathy, Kelly, tak už spite. Mona sa o vás postará. Mona vás má rada.“ ,Mona‘, tak sa mala nazývať, kým sa bude starať o deti. „Mne sa to meno nepáči,“ ťažkala si, keď ho počula po prvý raz. „Prečo to musí byť práve Mona?“ „Pretože to znie celkom ako ,mama‘. Keď nám odovzdajú peniaze a deti im vrátime, bolo by predsa hlúpe, aby povedali rodičom: ,Starala sa o nás pani, ktorá sa volala Angie‘. A ďalší dôvod, prečo som vybral to meno, je, že sa ustavične do čohosi montuješ,“ odvrkol muž, ktorý si vybral meno Bert. „Utíš ich,“ prikázal jej potom. „Robia priveľký hluk.“ „Upokoj sa, Bert. Nikto ich nepočuje,“ upokojoval ho Harry. Má pravdu, pomyslel si Lucas Wohl, ako sa v skutočnosti volal muž s prezývkou ,Bert‘. Jednou z príčin, prečo si na tento džob po starostlivých úvahách vybral práve Clinta Downesa – čo bolo skutočné meno ,Harryho‘, – bolo to, že Clint deväť mesiacov z roka pôsobil ako správca v domci na pozemkoch Danburského vidieckeho klubu. Odo Dňa práce do 31. mája bol klub zatvorený a na jeho bráne visela zámka. Na domec sa nedalo dovidieť ani z obslužnej cesty, po ktorej Clint na pozemok prišiel a po ktorej aj odišiel. Dvere sa otvárali na kód. Bolo to ideálne miesto, kam skryť dvojičky, navyše im do karát hralo aj to, že Clintova priateľka Angie si často privyrábala ako opatrovateľka detí. „Nebudú dlho plakať,“ povedala Angie. „Poznám deti. Nakoniec zaspia.“ Začala ich hladkať po chrbátikoch a trochu falošne spievať pesničku. „Dve dievčatká v belasom, chlapče môj, dve dievčatká v belasom...“ Lucas tlmene zaklial. Pretisol sa úzkym priechodom medzi postieľkou a dvojitým lôžkom a vyšiel zo spálne, prešiel cez obývačku a vošiel do kuchyne. Až potom si spolu s Clintom vyzliekli bundy s kapucňami a rukavice. Na stole pred nimi sa ocitla plná fľaška škótskej a dva prázdne poháre – už ich čakala ako odmena za úspešnú akciu. Sedeli každý za opačným koncom stola a mlčky na seba hľadeli. Lucas sa na svojho spoločníka-spoluúnoscu pozeral pohľadom plným pohŕdania. Znova si uvedomoval, že väčšmi sa už – vo výzore aj v temperamente – nemôžu líšiť. Nebol na svoj výraz citlivý. Občas sa zahral na očitého svedka a sám seba opisoval približne takto: vek asi päťdesiat rokov, vycivený, stredne vysoký, vlasy rednúce, úzka tvár, šikmé oči. Pracoval ako vodič, chodil s limuzínou a bol na voľnej nohe. Dobre vedel, že okolie ho vníma skôr ako poníženého služobníka, dychtiaceho byť každému po vôli; na takého sa menil vždy, keď si obliekol čiernu šoférsku uniformu.
S Clintom sa stretol v base, kde istý čas trávili spolu. Keď sa z basy dostali, urobili – zasa spolu – niekoľko vlámačiek. Nikdy ich nechytili, pretože Lucas vedel byť opatrný. V Connecticute sa nedopustili nijakého zločinu, pretože Lucas vyznával zásadu, že si netreba špiniť do vlastného hniezda. Lenže prácička, do ktorej sa dali tentoraz, hoci poriadne riskantná, bola priveľmi výnosná, aby sa jej vedeli vzdať – to bol pravý dôvod, prečo porušil staré zásady. Sledoval, ako Clint otvára fľašu s whisky a nalieva až po okraje pohárov. „O týždeň budeme na lodi v St. Kitts a vrecká sa nám budú nadúvať peniazmi,“ povedal a Lucasovu tvár sledoval s úsmevom plným nádeje. Lucas jeho pohľad opätoval, akoby chcel svojho partnera ubezpečiť, že verí v to isté. Clint mal čosi po štyridsiatke, ale bol zúfalo z formy. Nebol vysoký a pätnásť kíl navyše spôsobovalo, že sa jednostaj potil. Dokonca aj v tejto neveľmi teplej marcovej noci. Hruď ako súdok a hrubé ramená vôbec neladili s anjelskou tvárou a dlhým pútcom, ktorý nosil preto, lebo podobný nosila aj Angie, jeho dlhoročná priateľka. Angie. Vychudnutá ako halúzka na vyschnutom strome, pomyslel si Lucas. Otrasná pokožka. Podobne ako Clint aj ona jednostaj pôsobila neupravene. Na sebe mala ako vždy tričko a odzobané džíny. Jej jedinou prednosťou, ako to videl Lucas, bolo, že mala skúsenosti s opatrovaním detí. Kým im nevyplatia výkupné a kým sa nedostanú do bezpečia, deťom sa nesmie nič stať. Lucas si spomenul, že Angie má ešte jednu charakteristickú vlastnosť. Je nenásytná. Jednostaj kváka, že chce prachy. Najradšej by sa brúzdala na palube nejakej jachty po Karibiku.
Lucas zdvihol pohár k ústam. Chivas Regal na jazyku bola vláčna, a keď sa mu kĺzala dolu hrdlom, hriala. „Zatiaľ všetko ide ako po masle,“ povedal rázne. „Idem domov. Máš mobil, čo som ti dal?“ „Mám.“ „Keď sa ozve šéf, odkáž mu, že o piatej ráno mám zákazku. Vypínam mobil. Potrebujem sa vyspať.“ „Kedy sa s ním mám stretnúť, Lucas?“ „Ty sa s ním nemáš stretnúť.“ Lucas vylial zvyšok škótskej do svojho pohára a pohodlne sa oprel v kresle. Zo spálne bolo počuť, ako Angie spieva. „...Boli to sestry, my sme boli bratia, láska medzi nami vzplanula...“ ...