Lucrezia Borgia
1 / 7
Christie
Zvonček vyzváňal – ale v dome sa nič nepohlo. Na dverách bolo aj klopadlo. Major Burnaby ho chytil a viac ráz mocne zaklopal – znelo to ako hromobitie. V dome bolo ticho ako v hrobe. Major sa vzdal ďalších pokusov. Chvíľu nerozhodne stál, potom sa vrátil po chodníku k bráne a pokračoval ďalej po ceste, ktorou prišiel do Exhamptonu. Po sto metroch sa ocitol pred policajnou stanicou. Krátko zaváhal, no napokon sa rozhodol a vošiel. Strážmajster Graves, ktorý majora Burnabyho dobre poznal, vstal a zatváril sa prekvapene. „No toto, pán major, čo robíte vonku v takom nečase?“ „Počúvajte,“ povedal úsečne Burnaby, „Vyzváňam a klopem kapitánovi na dvere, ale nikto neodpovedá.“ „Aha, rozumiem, dnes je piatok.“ Graves bol oboznámený so zvykmi oboch priateľov. „Ale hádam ste sem v tomto počasí nemerali cestu až zo Sittafordu? Kapitán vás istotne nečaká.“ „Čaká, nečaká, som tu,“ vyhlásil Burnaby. „A ako som už povedal, neviem sa dostať dnu. Zvonil som, klopal, ale nikto neotvoril.“ Jeho očividná nervozita sa čiastočne preniesla aj na strážmajstra. „To je čudné,“ poznamenal a zamračil sa. „Áno, je,“ povedal Burnaby. „Určite nikam nešiel – v takýto večer.“ „Pravdaže nešiel.“ „Je to čudné,“ usúdil Graves. Burnaby stratil trpezlivosť s nechápavým strážmajstrom. „Tak urobíte niečo?“ vyštekol. „Mám niečo urobiť?“ „Samozrejme.“ Policajt sa hlboko zamyslel. „Myslíte, že mu prišlo zle?“ Vzápätí sa mu tvár rozjasnila. „Skúsim mu zavolať.“ Telefón mal na dosah ruky. Zdvihol slúchadlo a nadiktoval spojovateľke číslo. Lenže kapitán Trevelyan nereagoval ani na telefón. „Zdá sa, že mu prišlo zle,“ povedal Graves, keď zložil. „Je v dome celkom sám. Zastavíme sa po doktora Warrena, nech ide s nami.“ Dom doktora Warrena stál neďaleko policajnej stanice. Lekár si práve sadal k večeri s manželkou a nebol nadšený návštevou. Napokon však súhlasil, že pôjde s nimi, obliekol si hrubý zimník, obul gumené čižmy a obkrútil si okolo krku pletený šál. Vonku ešte vždy husto snežilo. „Hrozné počasie,“ šomral lekár. „Dúfam, že to nebol planý poplach. Trevelyan je mocný ako kôň. Nikdy mu nič nebolo.“ Burnaby mlčal. Keď prišli k Hazelmooru, zvonili a klopali na dvere, ale márne. Lekár navrhol, aby dom obišli a pokúsili sa vojsť zozadu. „Bude to ľahšie ako vylomiť dvere.“ Graves súhlasil, a tak sa vybrali dozadu. Cestou skúsili otvoriť bočné dvere, ale aj tie boli zamknuté, a vzápätí sa ocitli na zasneženom trávniku za domom. Vtom doktor Warren vykríkol. „Okno do pracovne – je otvorené!“
Hart: Volanie krvi
Cesta v sanitke prebehla ako vo sne, dvadsať minút sa predo mnou mihali biele rukavice a tučný zdravotník, ktorému z nosa kvapkal pot, ma bolestivo ošetroval. Zasvietilo červené svetlo a vyniesli ma von. Bol som v nemocnici, ktorej zvuky a pachy som poznal až pridobre. Za posledných dvadsať rokov sa ani stropy nezmenili. Lekár s chlapčenskou tvárou krútil hlavou nad starými jazvami, keď ma dával dokopy. „To nebola vaša prvá bitka, čo?“ Nečakal odpoveď, a tak som čušal. Biť som sa začal zhruba v desiatich rokoch. Do veľkej miery k tomu prispela matkina samovražda. A Danny Faith. Ale v poslednom čase som sa nebil. Päť rokov prešlo bez jedinej konfrontácie. Nijaké hádky. Nijaké nadávky. Päť rokov sa nič nedialo, a teraz toto. Traja na jedného – a to som bol doma iba deň. Mal som nasadnúť do auta a odísť, ale to mi nezišlo na um. Ani raz. Keď ma o tri hodiny prepustili, mal som obviazané rebrá, zopár kývajúcich sa zubov a na hlave osemnásť stehov. Hrozne to bolelo. A bol som naštvaný. Dvere sa za mnou zavreli a ja som tam stál ako tĺk, naklonený doľava, aby som si necítil dolámané rebrá. Po ulici prešlo zopár áut, chvíľu som ich pozoroval a potom som sa obrátil k parkovisku. Desať metrov odo mňa sa otvorili dvere na aute, z ktorého vystúpila žena. Urobila tri kroky a zastala. Aj na tú vzdialenosť som ju spoznal. Meter sedemdesiat, pôvabná, s gaštanovými vlasmi a úsmevom, ktorý svietil aj v tme. Premohla ma nová, oveľa hlbšia bolesť. Myslel som, že budem mať čas zvoliť správny prístup, správne slová. Ale bol som úplne prázdny. Vykročil som a snažil sa nekrívať. Išla mi oproti, v tvári sa jej zračili pochybnosti. Premerala si ma od hlavy po päty a zamračila sa. „Dôstojníčka Alexandrová,“ povedal som a silene som sa usmial. Očami zhodnotila rozsah mojich zranení. „Detektívka,“ opravila ma. „Pred dvoma rokmi ma vykopli smerom nahor.“ „Blahoželám.“ Zarazila sa a pátravo na mňa pozrela. Pohľadom sa mi pristavila na stehoch nad čelom a tvár jej na chvíľku znežnela. „Nemyslela som si, že sa znova stretneme práve takto,“ povedala a zahľadela sa mi do očí. „A ako teda?“ „Spočiatku som si predstavovala dlhý beh a pevné objatie. Bozky a ospravedlnenia.“ Pokrčila plecami. „A po niekoľkých rokoch bez jediného slova od teba som začala mať úplne iné predstavy. Krik. Možno aj zopár kopancov. Ale nie toto. Že sa stretneme sami dvaja v tme.“ Ukázala na moju tvár. „Nemôžem ti ani jednu streliť.“ Ani jej úsmev nebol úprimný. Nikto z nás nemohol tušiť, že sa to stane práve takto. „Prečo si nešla dnu?“ Založila si ruky v bok. „Nevedela som, čo povedať. Myslela som, že mi niečo príde na um.“ „A prišlo?“ „Nie.“ Nedokázal som reagovať. Láska umiera dlho, ak vôbec, a nemohol som povedať nič, čo už nezaznelo v minulosti, v inom živote. A keď som nakoniec prehovoril, ťažko som hľadal slová. „Potreboval som zabudnúť, Robin. Vymazať si toto miesto z pamäti.“ „Nie,“ zastavila ma. Spoznal som ten hnev. Žil som s ním dosť dlho. „A čo teraz?“ spýtal som sa. „Teraz ťa odveziem domov.“
Lucrezia Borgia
V Sixtínskej kaplnke sa však uskutočnilo ešte sedem nerozhodných hlasovaní – teda spolu dvanásť –, po každom z nich sa z komína na streche vyvalil čierny dym a nedočkavé ľudské more na Námestí svätého Petra zakaždým preklínalo kolégium. Večer po dvanástom hlasovaní prišli do otcovej cely kamerlengo Costa a Giuliano della Rovere. V cele boli len nevyhnutné potreby: sedadlo na vyprázdňovanie zvyškov trávenia, dva nočníky, štyri škatule čokolády, jedna škatuľa kandizovaných píniových orieškov, rakúsky marcipán, pol strieborná soľnička. No prednedávnom väčšinu z toho dali odniesť, aby kardinálov motivovali k rýchlejšiemu rozhodnutiu. Červeným čiapkam nechali len chlieb a vodu. Otec prikázal strážcom odísť. „Nezavraždia ma,“ vysvetlil im. „Na to nemám dosť hlasov.“ Po odchode strážcov sa mu kamerlengo prihovoril: „Brat Borgia, modlil som sa k Bohu. Odpovedal mi, buď mu chvála. Svoje vótum odovzdávam tebe.“ Po jeho slovách sa vydesený otec zahniezdil na vyprázdňovacom sedadle. Neskôr mi povedal, aký bol nesmierne ohromený, no tiež mi tvrdil, že správa prišla ako blesk z jasného neba, že mal pocit, akoby ju skutočne zoslal sám Boh. „A čo za to odo mňa chceš, brat môj?“ opýtal sa po chvíli otec. „Za predpokladu, že si si jeho vôľu vysvetlil správne.“ „Moju nežnú pannu z Ronciglione. Žiadam, aby si tam poslal pápežské vojsko a oslobodil ju z rúk della Rovereho špinavých, svinských vojakov. Chcem ju späť živú a zdravú. Už sa nevládzem hrať na Ábela pred Kainom – bratom della Roverem.“ Della Rovere vzdychol. „Aj ja som sa obrátil k Pánovi. Aj ja ti dávam svoje vótum, Borgia. Bol si z nás najšikovnejší, len si nás sledoval, čakal si, kým sa nám minú peniaze.“ Otec sa nezmohol na slovo. Hlasy della Rovereho a kamerlenga Costu boli dôležité. Spolu bohato stačili na ovplyvnenie výsledku voľby. Otec mi neskôr rozprával, že odrazu sa cítil ako svätý Pavol zasiahnutý bleskom na ceste do Damasku. „A čo odo mňa žiadaš ty, brat della Rovere?“ „Ja žiadam Ronciglione. Prisahaj mi, že len čo tvoje biele a zlatožlté oddiely oslobodia a odvedú tú radodajku, zostanú tam a pomôžu mi dobyť pevnosť.“ „Načo?“ zaujímal sa otec. „Ich zlato pre teba stratilo význam.“ Della Rovere sa usmial. „Z estetického dôvodu. Ronciglione je druhá polovica prímorského páru. Blíženci nie sú blížencami jeden bez druhého. A zlato sa vždy zíde. Možno si zaň kúpim spásu.“ „Svoju?“ zachechtal sa kamerlengo. „Na tú nemá dosť zlata ani Midas.“ Otec si oboch premeral. Potom sklonil hlavu, zavrel oči a v mysli sa obrátil na Božiu vôľu. Nenašiel nič. Tak sa robia rozhodnutia, ktoré hýbu svetom. Podľa Pontského Piláta. Videla som, ako to na porade robili otec s Cesarom, aj ja som to robila nespočetne veľa ráz. Keď zlyhajú všetci radcovia a všetky rady, človek sa obráti po odpoveď z nebies do svojho vnútra; bohužiaľ, málokedy ju dostane