John Hart: Volanie krvi

Cesta v sanitke prebehla ako vo sne, dvadsať minút sa predo mnou mihali biele rukavice a tučný zdravotník, ktorému z nosa kvapkal pot, ma bolestivo ošetroval. Zasvietilo červené svetlo a vyniesli ma von. Bol som v nemocnici, ktorej zvuky a pachy som poznal až pridobre. Za posledných dvadsať rokov sa ani stropy nezmenili. Lekár s chlapčenskou tvárou krútil hlavou nad starými jazvami, keď ma dával dokopy. „To nebola vaša prvá bitka, čo?“ Nečakal odpoveď, a tak som čušal. Biť som sa začal zhruba v desiatich rokoch. Do veľkej miery k tomu prispela matkina samovražda. A Danny Faith. Ale v poslednom čase som sa nebil. Päť rokov prešlo bez jedinej konfrontácie. Nijaké hádky. Nijaké nadávky. Päť rokov sa nič nedialo, a teraz toto. Traja na jedného – a to som bol doma iba deň. Mal som nasadnúť do auta a odísť, ale to mi nezišlo na um. Ani raz. Keď ma o tri hodiny prepustili, mal som obviazané rebrá, zopár kývajúcich sa zubov a na hlave osemnásť stehov. Hrozne to bolelo. A bol som naštvaný. Dvere sa za mnou zavreli a ja som tam stál ako tĺk, naklonený doľava, aby som si necítil dolámané rebrá. Po ulici prešlo zopár áut, chvíľu som ich pozoroval a potom som sa obrátil k parkovisku. Desať metrov odo mňa sa otvorili dvere na aute, z ktorého vystúpila žena. Urobila tri kroky a zastala. Aj na tú vzdialenosť som ju spoznal. Meter sedemdesiat, pôvabná, s gaštanovými vlasmi a úsmevom, ktorý svietil aj v tme. Premohla ma nová, oveľa hlbšia bolesť. Myslel som, že budem mať čas zvoliť správny prístup, správne slová. Ale bol som úplne prázdny. Vykročil som a snažil sa nekrívať. Išla mi oproti, v tvári sa jej zračili pochybnosti. Premerala si ma od hlavy po päty a zamračila sa. „Dôstojníčka Alexandrová,“ povedal som a silene som sa usmial. Očami zhodnotila rozsah mojich zranení. „Detektívka,“ opravila ma. „Pred dvoma rokmi ma vykopli smerom nahor.“ „Blahoželám.“ Zarazila sa a pátravo na mňa pozrela. Pohľadom sa mi pristavila na stehoch nad čelom a tvár jej na chvíľku znežnela. „Nemyslela som si, že sa znova stretneme práve takto,“ povedala a zahľadela sa mi do očí. „A ako teda?“ „Spočiatku som si predstavovala dlhý beh a pevné objatie. Bozky a ospravedlnenia.“ Pokrčila plecami. „A po niekoľkých rokoch bez jediného slova od teba som začala mať úplne iné predstavy. Krik. Možno aj zopár kopancov. Ale nie toto. Že sa stretneme sami dvaja v tme.“ Ukázala na moju tvár. „Nemôžem ti ani jednu streliť.“ Ani jej úsmev nebol úprimný. Nikto z nás nemohol tušiť, že sa to stane práve takto. „Prečo si nešla dnu?“ Založila si ruky v bok. „Nevedela som, čo povedať. Myslela som, že mi niečo príde na um.“ „A prišlo?“ „Nie.“ Nedokázal som reagovať. Láska umiera dlho, ak vôbec, a nemohol som povedať nič, čo už nezaznelo v minulosti, v inom živote. A keď som nakoniec prehovoril, ťažko som hľadal slová. „Potreboval som zabudnúť, Robin. Vymazať si toto miesto z pamäti.“ „Nie,“ zastavila ma. Spoznal som ten hnev. Žil som s ním dosť dlho. „A čo teraz?“ spýtal som sa. „Teraz ťa odveziem domov.“