Cudzí
1 / 2
Povodeň
Rozprával som sa s mužom, ktorý mi sklonený pod kuchynskú linku opravoval vodovodné potrubie. Rozprával som sa vlastne s jeho zadkom vo vyblednutých montérkach: – Je super, že sa každý z nás venuje tomu, v čom sa vyzná. Tak, tak, pekne-krásne len tomu, čomu zodpovedajú naše schopnosti. Ja píšem knihy. Aspoň si myslím, že ich píšem ja, hoci, viete, z filozofického hľadiska to nie je isté, vedie ma inšpirácia a to by mohla byť živá bytosť, od umelca celkom oddelená. Prepáčte, nevyrušujem vás? Ale, ako vravím, inšpirácia je filozofický problém... A čo potom ešte duša? Takže podľa starých Keltov napríklad... Ale ozaj vás neruším? Vidím, vidím, otravovať sa jednoducho nedáte. Tak to má byť. Ste skrátka profesionál, ako napokon aj ja. Vodný živel je vaša záležitosť, všakže. Vodovodného potrubia by som sa ja ani len nedotkol. To by predsa nemalo zmysel! Obaja máme svoje osobité kvality, v tom je veľká spravodlivosť. Opravár mlčal, hrkotal náradím. Vyťahoval z čiernej umastenej brašne predmety a ich účel bol pre mňa tak slastne neznámy! No nech si len robí svoje, myslel som si, spokojne sediac pri kuchynskom stole so šálkou kávy a novinami poruke. Za chrbtom sa mi týčil regál plný kníh. Byt je malý, knihy preto postupne zahlcujú všetky voľné miesta, hoci do kuchyne by sa isto viac hodili povedzme stojany na bizarné kvety či nejaké skrinky so zaváraninami. – Viete, tieto knihy... Nemusíte sa obzerať! Vidíte, keby ste sa neboli otáčali, neudreli by ste si hlavu. Tieto zväzky vlastne integrujú v sebe celú našu minulosť! A možno, okrem iného, aj celé dejiny inštalatérskeho remesla. No nie? Takto... cheche... takto mám vlastne všetko v hrsti, celý svet, chápete? Opravár mlčal. Mocoval sa v hlbokom predklone s nejakým závitom. Pozorne som ho sledoval a zrazu som sa aj ja sklonil až celkom dolu, pod drez. Sipel som s ústami tesne pri jeho uchu: – Počúvaj! Ja naozaj nemám prečo byť zakomplexovaný. Chápeš? Ty sa venuješ jednej užitočnej činnosti, ja sa venujem druhej. Jasné?! Po chvíli ticha povedal pokojným, vyrovnaným hlasom stredovekého mudrca: – Na most sa nejdete pozrieť? – Prosím? – Hladina Dunaja stúpa. To sa len tak nezastaví. Potom si z tých svojich kníh môžete postaviť hrádzu. A odišiel. Zo šosu kabáta mu kvapkalo.