Oliver bol už viac ako dva mesiace preč, keď ma večer prišiel navštíviť Marek. Hneď vo dverách mi oznámil: „Chcel som ťa vidieť.“ Keď zbadal môj začudovaný výraz, dodal: „Mám pre teba novinky.“

„Zatvor za sebou a poď ďalej,“ otočila som sa a prešla do obývačky.

Bola som doma sama, Jurka si zobral na víkend exmanžel. Rozhodla som sa žehliť a dať do poriadku domácnosť, lebo cez týždeň som nestíhala.

„Spravím ti niečo jesť?“

„Jedlom od teba nepohrdnem,“ žmurkol na mňa a sadol si na gauč. Celkom som sa jeho spoločnosti potešila a hneď som pripravila večeru a ponúkla mu pivo. Bolo vidno, že je hladný. Ktovie, odkiaľ išiel, doma asi nebol, lebo sa pustil do jedla ako bača.

„Kde máš Jurka?“ rozhliadol sa po obývačke.

„Zobral si ho Juraj,“ odvetila som opatrne, no neprezradila som, že na celý víkend, akoby som v podvedomí niečo cítila.

„Mám pre teba novinu,“ začal medzi jedením a občas na mňa skúmavo pozeral.

„Ale čo? A čo také?“

„Naozaj to chceš počuť?“ napínal ma.

„Keď si začal, mal by si pokračovať,“ znervóznela som.

Položil príbor na tanier. „Nevládzem, naložila si mi veľa.“

„Nehovor,“ zasmiala som sa, „myslela som si, že zhltneš aj tanier, ako si sa do toho pustil.“

Zobrala som tácku s tanierom a išla ho umyť.

„Tak už začni,“ kričala som od linky.

Neodpovedal. Začal, až keď som sa vrátila k nemu.

„Vieš, kde je Oliver?“ začal otázkou.

„Nie, ale ani ma to nezaujíma. Nech je tam, kde je mu dobre.“

Vôbec mu neprekážala moja odpoveď a pokračoval: „Je u nejakej ženskej, ktorá má byt.“

Hoci som sa tvárila, že ma to nezaujíma, doľahol na mňa smútok, možno bolesť z toho, ako sa skončila moja veľká láska.

Keď Marek videl, ako ma to vzalo, stiahol ma k sebe do náručia, hladil ma a utešoval. Vôbec som si neuvedomila, ako sme sa začali bozkávať.

„Chcel som ťa vidieť. Musel som ťa vidieť,“ šepkal mi do ucha medzi vášnivými bozkami. Keď sa popod blúzku dotkol môjho holého prsníka, prebrala som sa. „Nie, Marek, toto nie.“

Vymanila som sa z jeho objatia a odišla som do kuchyne pripraviť kávu.

Keď som sa vrátila s čiernym mokom, Marek sedel na gauči s rozopnutou košeľou, z ktorej mu presvitala chlpatá hruď.

„Nechcel som ťa uraziť, prepáč mi,“ povedal zachrípnutým hlasom.

„V pohode, Marek, veď sa nič nestalo,“ odvetila som s úsmevom a postavila pred neho šálku.

„Naozaj sa nehneváš?“

„Nie,“ ubezpečila som ho ešte raz.

„Tak si poď ku mne sadnúť,“ posunul sa a ukázal rukou na gauč.

Posadila som sa a pohľad mi padol na jeho mužnú hruď. „Zapni sa.“

„Prečo? Dráždi ťa to?“

„Marek, prestaň, musíme si niečo vysvetliť.“

„Zbytočne budeš vysvetľovať, ľúbim ťa,“ vyhŕkol. Schytil ma do náručia a odniesol na posteľ.

Jeho vášeň mi zatvorila ústa a moje ruky sa začali nekontrolovateľne kĺzať po jeho odhalenej hrudi. Nemala som síl odolávať mu. Takmer tri mesiace som nemala muža a moje telo bolo viac než žiadostivé.

Marek ma vášnivo bozkával, jednou rukou mi vyzliekal blúzku a druhou blúdil medzi nohami, kde mi spôsoboval neskutočnú rozkoš. Nepovedali sme si jediné slovo a predsa bolo v ovzduší more nevyslovených slov. Bol to zápas rozumu a vášne, v ktorom jednoznačne nemohol vyhrať rozum.

Zrazu mi bolo jedno, že to bol švagor a nebola som rozvedená. Dala som zelenú nespútanému milovaniu, ktoré malo zahojiť moju dušu a vrátiť telu slobodu. Svojou silnou túžbou mi dal pocítiť, že som ešte atraktívna žena, ktorá má právo byť milovaná. Prepadla sa so mnou zem, moje telo sa vznášalo v náručí muža, ktorý zo mňa lízal stopy bývalej bolesti a menil ju na vášeň naplnenú láskou v prítomnom čase.

Prežila som noc, počas ktorej som bola ako v tranze. Keď nastalo ráno a uvidela som ho spiaceho v mojej posteli, uvedomila som si nerovnosť vzťahu a pocit zodpovednosti voči mužne vyzerajúcemu chlapcovi. Akoby cítil, že sa na neho pozerám, otvoril oči a natiahol ruky.

„Poď ku mne,“ prosil maznavo.

„Nie, už nie, Marek,“ pokrútila som hlavou.

Posadil sa na posteli. „Stalo sa niečo?“

„Stalo a nemalo sa stať,“ trvala som na svojom postoji, úplne rozhodnutá skončiť to hneď za horúca.

„Spravil som ti niečo?“ vyskočil z postele a pristúpil ku mne. Jeho ruky sa zabárali do mojich vlasov a pery sa dožadovali bozku.

Otočila som hlavu a snažila som sa dostať z jeho vrúcneho zovretia. „Nie, Marek, ale pochop, že v tomto nemôžeme pokračovať.“

Bolo vidieť, že znervóznel, pustil ma a vošiel do obývačky.

Prehodila som paplón, aby sa vyvetral, a pobrala som sa za ním. Sedel na gauči s hlavou v dlaniach. Podišla som k nemu a začula vzlyky.

„Marek, čo je?“ Prstami som sa dotkla jeho strapatých vlasov. Nereagoval. Situácia bola veľmi nepríjemná. Bol to muž s krásnym telom, ale vekom aj reakciou ešte dieťa.

„Idem spraviť kávu, predpokladám, že si dáš.“

Popri chystaní šálok som premýšľala nad tým, že jeho reakcia mi imponuje, ale nemôže ohroziť moje rozhodnutie. Nemilovala som ho a nemalo zmysel naťahovať túto noc na viac nespútaných milovaní. Priniesla som podnos a položila ho na stôl. Marek stále sedel s hlavou v dlaniach, iba jeho vzlyky utíchli.

„Marek,“ oslovila som ho potichu, „tu máš kávu.“ Žiadna reakcia, akoby ho zakliali do jednej polohy.

„Marek, porozprávajme sa, prosím.“

Zdvihol hlavu a obe ruky mu skĺzli na kolená. Oči, ktorými sa na mňa bezducho pozeral, mali výraz ranenej šelmy.

„Marek, si už muž, nie si dieťa, musíš teda chápať, že to, čo sa stalo, nemôže pokračovať,“ snažila som sa nadviazať konverzáciu.

Mlčky na mňa hľadel, akoby vyhodnocoval situáciu, až som začínala byť zúfalá.

„Marek, ešte stále som vydatá za tvojho brata.“

Zrazu sa strhol, akoby ho zmienka o bratovi preniesla do reality. Zadíval sa na fotografiu visiacu na stene, na ktorej sme boli s Oliverom, a z ničoho nič sa opýtal: „Ľúbiš ho?“

„Neviem,“ odpovedala som pravdivo.

Postavil sa, pokľakol ku mne a chytil ma za ruky. Oči hlboko zaboril do mojich a z jeho úst vyšla otázka: „Mňa ľúbiš?“

Bolo mi ho veľmi ľúto, slzy som mala na kraji, ale nemohla som mu klamať. „Nie, Marek, neľúbim ťa.“

Obe moje ruky si priložil k perám a zašepkal: „Čo tá noc, milovanie?“

Nenachádzala som slová, ktorými by som mladému chlapcovi vysvetlila, že to bol okamih vášne, zabudnutie na bolesť a uspokojenie tela.

„Povedz mi to. Keď mi to povieš, odídem,“ trval na svojom, zvierajúc mi ruky, akoby z nich chcel vytlačiť posledný dotyk nehy.

„Neviem, prečo sa to stalo. Asi som dlho nemala muža a ty si bol nástojčivý, nedalo sa ti odolať,“ vyšlo zo mňa.

Postavil sa. Myslela som si, že odchádza.

Zrazu z neho vyšla nečakaná otázka: „A teraz, keď si bola uspokojená, by si mi už vedela odolať?“

Pozastavila som sa a zamyslela nad svojou odpoveďou.

Nakoniec som vyriekla to, čomu som neverila ani sama. „Áno.“

Keby si niekto myslel, že Marek odíde, mýlil by sa tak, ako som sa mýlila v tom momente ja.

Zobral ma do náručia a niesol do postele.

„Marek, čo to robíš? Mám kričať?“

Opatrne ma zložil. „Skús, možno potom zistím, ako veľmi ma nechceš,“ pošepkal mi do ucha.

Pozeral mi zaľúbene do očí a rukou hladil prsia. Jeho žiadostivé pery medzi bozkami šepkali slová, ktoré ma dostávali do tranzu. Zistila som, že moje odhodlanie ukončiť to s ním bolo v rozpore s mojím telom, ktoré sa zmietalo vášňou a v túžbe po ňom.

Vôbec sa nesprával ako dieťa, za ktoré som ho považovala. Jeho nenásilné vniknutie vyvolalo vo mne pocit naplnenia túžby až po okraj možnosti. Zbavená všetkých zábran som vykríkla od rozkoše. Točil sa so mnou svet, a keď doznel posledný výkrik, chvenie našich tiel prezradilo, že vášeň pominula. Netrvalo dlho, kým som si v duchu povedala, že som krava.

Marek ležal ešte chvíľu na mne a mlčky mi pozeral do tváre. Potom ma pohladil po vlasoch a zašepkal: „Mala si pravdu, bola to iba vášeň.“

Postavil sa a išiel do sprchy. Ležala som na posteli a premýšľala, čo bude ďalej. Keď sa vrátil, usmial sa na mňa: „Dáme si kávu?“

Vyskočila som z postele. „Jasné, len sa osprchujem.“

Keď som sa vrátila z kúpeľne, Marek sedel pri káve. Škeril sa na mňa, ukazujúc na šálku. „Už je studená.“

„Spravím novú aj raňajky. Vyhladla som,“ uškrnula som sa na neho.

„Nie, nerob, vypijem túto a pôjdem,“ povedal s dôrazom v hlase.

Sadla som si oproti nemu a dala si hlt kávy, pričom som z neho nespustila oči. Aká zmena sa udiala vnútri tohto chlapca s telom muža? Neuveriteľné. Civeli sme na seba, možno sme si chceli niečo povedať, ale slová uviazli v hrdle.

Nakoniec sa zdvihol. „Pôjdem, Linda, aby ťa opäť nezradila vášeň, ktorá by mi iba predĺžila muky.“ Pristúpil ku mne, jemne ma zdvihol, objal, pobozkal a zašepkal: „Ľúbim ťa a želám ti veľa šťastia. Viac neprídem.“

Než som v sebe našla slová, otočil sa a už som len počula jeho kroky na schodoch.

Marek sa od toho dňa u mňa skutočne neobjavil. Pristihla som sa pri myšlienke, že mi je to ľúto.