Mainz, Nemecko 1452

Johann Fust prišiel v chladnú zimnú noc. Kým mesto väčšinou už spalo pod prikrývkou ticho padajúceho snehu, podplatil stráže, aby mu otvorili Železnú bránu pri rieke, a nepozorovane pokračoval po uliciach ďalej. Za ním mladý muž ťahal ťažké sane. Aj v tej tme s bielou krútňavou Fust videl velikánsku katedrálu, ktorá sa týčila nad ostatnými budovami uzavretými mestkými hradbami. Vežičky z tmavočerveného pieskovca mali cez deň príťažlivú ružovú farbu, ale v noci tvorili rozľahlé pohorie strmo sa dvíhajúce v prítmí. Pozrel na ne prižmúrenými očami, ale nepribližoval sa k nim, držal sa v tieni hrazdených domov, v ktorých bývali vznešení patricijovia. Všade okolo neho sa hromadili pachy - dusivý dym z horiaceho dreva, ostrá vôňa slamy, nehovoriac o pachu ľudských výkalov, ktoré nemohol zamaskovať ani sneh. Občas zapišťali prasce, keď zápasili medzi sebou v teple svojich chlievov, ale inak počul iba šušťanie saní za sebou. Fust počkal, kým ho chlapec dohoní. Peter, ktorý sa držal majstrovi za pätami, zastal, aby si utrel z čela sneh a strčil si ruky pod pazuchy. Bola mu taká zima! Fustovi bolo dobre v dlhom plášti, hrubých rukaviciach a šnurovacích čižmách, ale jeho nohavice boli príliš tenké, aby odolávali zovretiu krutej zimy. Ba horšie, jeho nízke topánky neboli vhodné do narastajúcich snehových závejov, ktoré mu okolo členkov spúšťali lavíny ľadových kryštálikov. Túžil iba po ohni, aby si zohrial telo, po jedle, aby si naplnil brucho a po posteli, kde by si odpočinuli jeho unavené nohy. Hľadel na drevené vývesné štíty, ktoré viseli v šere nad ním. Vypchaté prasce a snopy pšenice označovali hostince a pekárne a on túžil, aby sa cesta už skončila. "Už to nie je ďaleko, Peter," povedal Fust, akoby čítal jeho myšlienky. "Už sme skoro tam." Fust vydýchol dlhý strieborný obláčik a prešiel krížom cez prázdne námestie k uličkám, ktoré sa križovali za trhoviskom ako popukané sklo. Jeho kroky vŕzgali na snehu. ...