Daphne Du Maurier: Rebeka

Vykročila som k schodom a na najvyššom stupni som zastala s úsmevom na perách a s klobúkom v ruke ako dievča na obraze. Čakala som, že zaburáca všeobecný potlesk a smiech. Ale nikto nezatlieskal a nik sa ani nepohol. Všetci sa dívali na mňa ako skamenení. Potom Beatrice vykríkla a prikryla si dlaňou ústa. Položila som ruku na zábradlie a usmievala som sa. "Dobrý večer, pán de Winter," pozdravila som. Maxim sa nepohol. Díval sa na mňa s pohárom v ruke, bol bledý ako smrť. Frank k nemu pristúpil, akoby mu chcel niečo povedať, ale Maxim ho odbil. Ostala som zarazená s jednou nohou na schodoch. Niečo nebolo v poriadku; nepochopili ma. Ale prečo sa Maxim díva na mňa tak čudne? Prečo všetci stoja meravo, akoby boli zdreveneli? Maxim pristúpil k schodišťu a upieral na mňa pohľad. "Čo si si to, preboha, zmyslela?" povedal. Tvár mal sinavú a oči mu horeli hnevom. Stála som ako ochromená, s rukou na zábradlí schodišťa. "To je predsa ten obraz," vyjachtala som, zdesená jeho hlasom a pohľadom. "To je predsa ten obraz v galérii." Rozhostilo sa dlhé ticho. Dívali sme sa s Maximom uprene na seba. Preglgla som naprázdno a zdvihla ruku k hrdlu. "Čo sa stalo? Čo strašné som urobila?"