Patricia MacDonaldová: Tajný ctiteľ

Tento muž bol úplne iný. Cudzinec. Niečo na ňom ju fascinovalo, ale bola to láska, alebo len tma, ktorá ich oboch obklopovala, vedomie utrpenia, ktoré si navzájom videli v očiach? Nemá byť láska radostná? Podarí sa im niekedy natoľko vzdialiť od minulosti, že nájdu radosť jeden v druhom? Prečo o tom vôbec uvažuješ? vyčítala si. Veď ho ani nepoznáš. Ako o tom vôbec môžeš rozmýšľať? Objala si hruď, akoby si chcela ochrániť srdce, a povedala: „Musíš ísť.“ Keď naňho pozrela a videla zhrozený výraz v jeho očiach, už jemnejšie dodala: „Musím premýšľať.“ „Chcem, aby si premýšľala len o mne,“ povedal. Smutne sa usmiala. „Tým si môžeš byť istý.“ Odprevadila ho k dverám. V hale zastal a opäť ju pobozkal. Pritisla sa k nemu, vpíjala sa doňho. Potom ho odtisla. Pozrel na vázu s kvetmi na stole. „Od koho sú?“ spýtal sa. „Mám súpera?“ Pokrútila hlavou. „Len od priateľa,“ odvetila. „Nebudeš môcť mať takých priateľov, keď sa vezmeme.“ „Ešte som s ničím takým nesúhlasila,“ odvetila, hlas jej znel veľmi upäto. „Povieš áno,“ vyhlásil. „Viem to.“ Pozorovala ho, ako schádza po schodoch a mizne v tme. Dnes sa vráti na loď a bude spať v blízkom prístave. Zajtra sa vráti. Zasnene rozmýšľala, aké by to bolo ísť s ním, ležať na prove, vášnivo sa milovať na lodi hojdajúcej sa pod hviezdami. Náhle si s hroznou, chladnou istotou uvedomila, že keby jeho ponuku odmietla, zmizol by úplne. Nebol typ muža, ktorý donekonečna čaká na to, čo chce. Toľko o ňom vedela. Cítila to. Ponúkal jej nádej a novú lásku. Ale nebude prešľapovať na mieste bohvie dokedy a čakať na jej rozhodnutie. Ak nenájde odvahu odísť s ním, zvoliť si iný život, poberie sa preč. Jeho loď zamieri k inej budúcnosti a ona tu uviazne vo svojej samote a bude naveky rozmýšľať, čo by bolo, keby bola odvážnejšia.