Ľudovít Štúr a naša súčasnosť

Generácia, na čele ktorej stál Ľudovít Štúr - generácia Štúrova -, pripravila všetko pre našu budúcnosť, a tak pri hľadaní toho, čo ešte nestihla urobiť, zostávame stáť s vráskami na čele. Štúrovci boli pri slovenčine, pri gramatike, pri literatúre, pri kritike, dejinách, pri spolkoch miernosti, novinách, spoločenskom živote, pri veciach cirkevných, ale i necirkevných, teda svetských - pri politike -, a keď bolo treba, nezaváhali ani na chvíľu, tasili šable na pražských barikádach a vzápätí sa bili s nepriateľom na Myjavských kopaniciach, v zbrojí prešli celé Slovensko. Na začiatku tohto pohybu bola len beztvará masa, ktorú sformovali pomocou svojej myšlienky do organizovaného tvaru a pohybu dali zmysel. Tá masa bol národ a ten pohyb bol národný. Natíska sa otázka, čo sme my urobili pre túto generáciu, aby tu bola živo prítomná, aby sme vedeli o svojich koreňoch. Jednou z odpovedí je aj táto kniha Zdenky Sojkovej, ktorú Matica slovenská znova sprítomňuje čitateľom a prostredníctvom nej oboznamuje ďalšie generácie s činmi a osudmi Ľudovíta Štúra. Bola napísaná s porozumením a láskou a patrí k tomu dobrému, ak nie najlepšiemu, čo bolo o ňom napísané. Autorka tejto knihy je známa česká slovakistka, ktorá sa venovala slovenskému národnému obrodeniu a napísala o ňom niekoľko závažných štúdií do odborných časopisov, pôvodným povolaním učitelka. Ubehlo vyše štyridsať rokov od jej napísania a navzdory tomu, že vznikla v inej dobe, nebolo potrebné na nej nič meniť. To preto, lebo jej riadky sú hlboko pravdivé, niet v nich pátosu, ale opravdivý cit, niet v nich ničoho, čo by sa usilovalo smerovať k pravde, ale pravda sama, niet v nich nemožných historických konštrukcií, ale len skutočné „deje". A o to išlo tejto generácii; aby po nich zostal „dej" a čin, aby sme aj my Slováci mali svoje dejiny, aby sme konečne vystúpili zo svojej „bezdejinnosti". Chceli by sme sa dotknúť len záverečnej časti textu, ktorá sa týka hodnotenia Štúrovho spisu Slovanstvo a svet budúcnosti, berúc do úvahy najnovšie zistenia Vladimíra Matulu o jeho vzniku, kladúc ho do roku 1851, a nie do roku 1854, čím sa do určitej miery aj relativizujú doterajšie konštatovania o jeho význame. Tie sme ponechali z predchádzajúcich vydaní, text sme upravovali len v najzákladnejších konštatovaniach, i keď sa týmto mení poradie spisov, ktoré Štúr napísal v závere svojho života, takto: Slovanstvo a svet budúcnosti (1851), O národných piesňach a povestiach plemien slovanských (1853), Spevy a piesne (1853). Mení sa aj základný zmysel a hodnotenie Štúrovej koncepcie slovanstva v spomínanom spise. V prvom rade ide väčšmi o projekt „politického oslobodenia Slovanov než o model budúceho politického usporiadania slovanského sveta" (V. Matula). Z tohto hľadiska sú niektoré hodnotenia Z. Sojkovej až priveľmi prísne, podľa nových zistení neopodstatnene, ale napísané s láskou a porozumením pre realitu života. Aj táto kniha o Ľudovítovi Štúrovi nás upozorňuje na to, aby sme sa v každej chvíli starali sami o seba a naliehavé otázky našej súčasnosti nepresúvali na druhých, ktorí sú okolo nás, alebo na tých, čo prídu po nás. Generácia štúrovcov nás vyzvala, aby sme v každom okamihu, úmerne svojim silám a schopnostiam, ale i potrebám v mene svojej budúcnosti nepremárnili svoju prítomnosť v čase. Za života generácie štúrovcov nebolo možné svetské veci poupratovať tak, aby sa zadosťučinilo každému národu zvlášť a každému človeku osobitne, ba dokonca svet nevyzeral ani tak, že sa vyvíja k lepšiemu, dokonalejšiemu a spravodlivejšiemu, ako v to dúfali filozofi; práve naopak, skepsa zachvátila všetkých, a jediné, čo nás držalo pri živote a nad vodou, bola nádej na lepšie usporiadanie svetských vecí v budúcnosti. Aj v tomto ako odkaz, ako motto napísané na stránkach našej súčasnosti nech je citát zo Štúrovho listu osobe jemu najbližšej a zároveň aj názov tejto knihy: „Skvitne ešte život". Možno treba zduchovniť náš život, odmaterializovať naše potreby a hlbšie sa ponoriť do nášho osudu, aby sme pochopili svoje smerovanie na začiatku nielen nového centénia, ale i milénia. V tom je odkaz generácie štúrovcov a Ľudovíta Štúra jedinečný a neopakovateľný. Tomáš WINKLER