Prológ

Tak som na to vždy myslela. Keď som v nedeľné popoludnie musela vyjsť z jedného z tých bytov. Kúpiť rožky alebo hnojivo na kvety. Keď som si niekedy v nedeľu zmyslela, že presadím čínsku ružu. Vtedy som na to myslela. Že presne tieto nedeľné popoludnia sa neskôr zmenia na najkrajšie spomienky. Na tie, ktoré nie sú na žiadnej fotografii. Keď sa do bytu vrátite už len povyhadzovať smeti. Skôr ako komusi definitívne odovzdáte kľúče. Ako podáte svoje kľúče cudziemu človeku. Ako štafetový kolík. Keď mu podáte kľúče a poviete, že mu prajete všetko dobré. Aby sa mu tam dobre bývalo a aby tam zažil len príjemné veci. Tak ako vy. Tie nedele, ktoré ste si nevážili. Teraz, keď balíte pred sťahovaním posledné veci do lepenkových škatúľ. Aké ste si vypýtali v obchode s ovocím. Balíte do nich šaty, ktoré ostali na spodku skrine. A ktoré teraz vyberáte kus po kuse a rozmýšľate, či ich vôbec brať so sebou. Lebo všetko, čo za niečo stálo, už odviezlo prenajaté sťahovacie auto. A teraz sú to už len posledné maličkosti, čo ostali porozhadzované po prázdnom byte. Tie staré šaty na spodku skrine. Niekoľko prasknutých šálok v kuchyni. Ktoré ste si kedysi priniesli z dovolenky a teraz neviete, či ich vôbec brať so sebou. Z kufra auta vyberiete tých niekoľko škatúľ z obchodu s ovocím a zo spodku zásuvky vyberáte staré handry. Nosievali ste ich v nedeľu popoludní. Keď ste vybehli kúpiť trvanlivé mlieko. Svetre s vyťahanými rukávmi a tričká s nápisom Milujem Paríž. So srdiečkom namiesto milujem. Nohavice s fľakmi po zubnej paste. Lebo tie ste si ráno obliekali, keď ste vstali z postele a išli ste si umyť zuby. Hodené na zemi pri posteli. Prvé, čo vám prišli pod ruku. A v tých ste potom v nedeľné popoludnie vybehli kúpiť cigarety. Na benzínovú pumpu na rohu, lebo všetko ostatné bolo zavreté. Pumpár vás už poznal. Podal vám cigarety a vy ste zašli do bočnej ulice a roztrhli ste priesvitnú fóliu na škatuľke. Po všetky tie pridlhé nedeľné podvečery som na to myslela. Dni pridlhé, ako keď lyžičkou naberáte med. Ako cesto na štrúdľu. Vždy som sa na to snažila myslieť. Pripomínať si to ako modlitbu. Ako uspávanku. Že tieto chvíle nebudú na žiadnej fotografii. A tie šaty, čo mám na sebe, pravdepodobne ani nevezmem so sebou. Handry, akých je vždy dosť. Niekoľkokrát zaštopkané ponožky. Elastické nohavice s vyťahanými kolenami. Také, k akým sa nosia dlhé svetre. Vesty, na ktorých som sa kedysi učila pliesť. Všetky tie veci pri sťahovaní hodím do smetí. Ako prasknutú šálku, ktorú sa neoplatí brať so sebou. ...