Naposledy som absolvoval kostol s malou Sabinkou, keď sme išli na Oravu pozrieť prvé sväté prijímanie jej sesternice Tatiánky. Ako sme vošli do chrámu, okrem prítmia nás privítalo monotónne ševelenie asi desiatich babiek oblečených v čiernom. Čosi rapotali, rinula sa z toho bolesť.

Sabinka mi tuho stisla dlaň a silno sa rozplakala. Utíšil som ju až vonka pri vysokých tujách, ale už sa odmietla vrátiť dnu. Čas sme si teda skrátili prechádzkou po dedine, kým farár nás nechcel pustiť. Prenasledoval nás z ampliónu, do všetkých ulíc sa šírilo jeho zlovestné, melancholicky prednášané „moja vina, moja vina, moja vina.“ – Taťulenko, aká moja vina? – spýtala sa ma vtedy malá.

Obchádzal som väčšie kamene na ceste, asfalt sem ešte nedorazil, mierne sme stúpali. Po pravej strane nám zurčala riečka skrotená múrmi vytvorenými zo skál. Z oblakov to vyzeralo na dážď, Orava sa v ten deň rozhodla obliecť do sychrava.

– Žiadna vina. Nemáš žiadnu vinu. To si len ľudia zle vysvetlili odkaz jedného nádherného muža. Naháňajú strach, lebo sa sami boja.

– Čoho? – nedalo dcérke.

– Seba. Tma v ich vnútrach stvorila peklo a tak o ňom teraz všetkým hovoria a strašia ich.

– Vážne?

– Smrteľne, – uzavrel som to a pozrel jej do očí. Bolo v nich všetko, len nie temnota.