Eduardova rakva

Za dverami obchodu so starožitnosťami sa začínal iný svet. Jupiter Katz to pocítil, hneď ako doň vošiel spolu s otcom. Vonku bol chladný letný deň. V obchode Jutty Lenskej však bolo dusno a horúco ako na povale, ktorú dlhé hodiny rozpaľovalo slnko. Jupa dráždila v nose zvláštna zmes pachov. Cítil vlhké staré látky, stuchlinu, plesnivé múry a ošúchanú kožu. Vo vzduchu sa víril prach. Aj Jupiterov otec, profesor Erazmus Katz, len sťažka dýchal. Ľútostivo sa pozrel na syna a ospravedlňujúco pokrčil plecami. "Ty za to predsa nemôžeš, že to tu tak páchne," šepol mu Jupiter. Niekto trhol závesom, ktorý oddeľoval prednú časť obchodu od zadnej. Objavila sa stará dáma. Opierala sa o palicu, ale kráčala vzpriamene, akoby prehltla metlu. "No konečne!" zaznel jej pozdrav. Hlas mala podráždený. "Dobrý deň, pani Lenská," odvetil pokojne Jupiterov otec. "Volám sa Erazmus Katz, poprosili ste ma, aby som sa tu zastavil." Spoza masívnej starej skrine sa vynoril útly chlapec. Jeho oči vyzerali v okuliaroch s hrubými sklami obrovské. Mal na sebe sivé nohavice, bielu košeľu a na nej pulóver s krátkymi rukávmi. Uf! Tie šaty ukradol smrtke? pomyslel si Jupiter. "Pred dvoma dňami mi prišla nová zásielka. Veci boli majetkom starého grófa, ktorý žil v Transylvánii. Haraburdy, ktoré mal uložené na povale. Ale je tam jeden kus, nad ktorým si lámem hlavu," rozprávala pani Lenská. Energická stará pani kývnutím pozvala Jupiterovho otca ďalej. Keď sa však obrátila, zrazila sa s chlapcom. "Čo si slepý?!" pustila sa doňho. Na vysvetlenie povedala Jupiterovmu otcovi: "To je Kai, môj synovec. Žije u mňa, lebo jeho rodičia pracujú v zahraničí. Hrozne nešikovné dieťa." Kai zahanbene sklonil hlavu. Obchod bol odvrchu po spodok prepchatý starými rárohami. Podobne aj sklad za závesom. Pani Lenská si kliesnila cestu tak, že palicou odhŕňala staré vázy, knihy, vypchatého bobra a deravú tašku. Priviedla profesora k obrazu, ktorý bol prikrytý plachtou. Pred ním stálo niečo, čo vyzeralo ako lavica a bolo to takisto zakryté. ...