Nepýtajte sa, koľkých som zabil, ale zachránil

Vždy, keď prichádzam domov do vnútrozemia na dovolenku zo základne na ostrove v Stredozemnom mori, predstavujem si v duchu, čo ma zase čaká. Nie, nemyslím na hraničnom priechode v Bergu, ale v rodnom východoslovenskom mestečku, do ktorého sa obyčajne dostanem až o dva-tri dni, lebo sa chcem nadýchať aj Bratislavy. Pravda, nepohol by som sa v nej bez stretnutia s kamarátmi. Mám zopár dlhoročných úžasných priateľov na Slovensku, s ktorými sa stretávam hneď, ako prekročím hranice, niekedy rovno na letisku vo Schwechate, spomíname na všeličo, čo sme zažili. S nimi je vždy dobre. S Radkom alebo s Ivanom. Či popíjame kvalitné vínko, či sa len tak rozprávame. Ale už vidím, ako ma opäť prevrtávajú v rodnom mestečku viacerí známi zvedavými pohľadmi od vystrihanej hlavy až po päty, a priam cítim, ako sa im z jazykov odlepujú nedočkavé otázky. Myslia si, že sú nenápadní, ale ja mám oči nielen vpredu, vidím aj do strán. Niekedy si pomyslím, že by som potreboval klapky ako kôň. Najprv mi len niekto opatrne zalichotí, akú mám vyšportovanú postavu. Pako jeden, bodaj by nie, veď kondička je základom, na ktorom je postavená celá fyzická príprava vojaka-legionára. Mám rád slaninu, ale nie na vlastnom tele. Skúste predtým, ako sa začnete dopovať rozvoniavajúcou rannou kávou a croissantom, zabehnúť desať kilometrov po lesnom hornatom teréne alebo sa prehnať v limite po opičej dráhe, liezť a skákať, padať a dvíhať sa. Naučte sa to brať tak prirodzene ako každodenné umývanie zubov, holenie alebo sprchovanie. A pravidelne ako raňajky. Ruku na srdce, holenie je predsa oveľa ľahšie a príjemnejšie, a aj to sa chlapom nechce každý deň, najmä vo sviatok. Potom sa ma vypytujú, aký je život v légii. Obyčajný. Pre legionára naozaj obyčajný. Dokážte každé ráno vstávať zavčasu, celý deň sa venovať zamestnaniu a nezdriemnuť si ani na okamih. Taký je to život. Je na ňom niečo zvláštneho? Je to práca ako každá iná a samozrejme, že má svoje výhody aj nevýhody. Mnohí vypliešťajú na mňa okále. Modré, hnedé, zelené. Splašení sú ako jelene. Taký ako inde, skúšam ich opakovane odradiť. Mnohí známi sa nedajú. Predbiehajú sa v tom, aby objednali rundu, a myslia si, že budem povoľnejší. Preto radšej platím ja. Mám z toho radosť a oni sa opijú. Jasné, že ani ja nie som triezvy. Ale som na dovolenke. Vidím, ako mi visia na perách, lebo chcú počuť, že je to najmenej také dobrodružstvo a nebezpečenstvo ako videli v kinách alebo čítali v románoch. Pýtajú sa ma, či som bol na ostrove, kde väznili Motýľa. Samozrejme, veď aj preto som sa rozhodol rozpovedať aspoň v skratke vlastný životný príbeh. Pred niekoľkými rokmi som vzal moju dcéru Sašku na dovolenku na tieto ostrovy. Lebo sú tri: Kráľovský, sv. Jozefa a Diablov. Na Diablovom neväznili Motýľa, ale francúzskeho dôstojníka Dreyfusa, ktorého odsúdili za údajnú špionáž. Možno si spomeniete, že pred súdom ho obhajoval aj spisovateľ Émile Zola. Dreyfus strávil na Diabolskom ostrove 25 rokov a potom ho omilostili. Légia má stredisko na Ostrove sv. Jozefa, tam je aj väznica, cely sú zhora otvorené a stráže sa vlastne cez strechu dívajú, čo robia odsúdenci. Na Kráľovskom ostrove bývali strážcovia. Keď zomrel väzeň, hodili ho do mora, strážcov pochovávali. Som rád, že som mohol tieto ďaleké miesta ukázať aj dcére. ...