„Možno máš pravdu.“ Ľad zahrkoce, vezmem prázdny pohár a odložím ho. Prinútim sa zostať na mieste a dýchať. Pripomeniem si, že musím poslúchať. „Neprišiel som sem však debatovať o Jonathanovi Cartwrightovi.“ „Predpokladám, že nie.“ Nemala som to povedať. Oľutujem to, skôr ako mi tie slová vykĺznu z úst. Pod jeho zovretím mi zapraská v zápästí. Vyhľadá ma tmavými očami, prebodáva ma hrôzostrašným pohľadom. „Predpokladáš?“ Mala by som prosiť o odpustenie, ale namiesto toho zdvihnem bradu a pozriem do tých krutých, chladných, inteligentných očí. „Vieš, že len plním zmluvu. To je všetko, čo som tým chcela povedať.“ „Nie, nie je.“ Prejde mi rukou po moderne strapatých čiernych vlasoch. „Povedz mi, čo si tým naozaj myslela, X.“ Namáhavo prehltnem. „Prišiel si sem po to, čo odo mňa chceš vždy.“ „A čo to je?“ Horúcim prstom sa mi dotkne hrudnej kosti a smeruje do výstrihu. „Povedz mi, čo chcem.“ „Mňa.“ Šepnem tak potichu, že to ledva počuje. „To je pravda.“ Pokožka mi horí tam, kde sa ma dotýka upraveným nechtom. „Stále však skúšaš moju trpezlivosť.“ Stojím meravo, ani nedýcham. Na zátylku cítim jeho horúci dych, prstami sa mi pohráva so zipsom na šatách. „Viem,“ prehodím. A v okamihu, práve keď čakám, že sa ten zips rozopne, ten horúci dych s príchuťou škótskej sa stratí a do duše sa mi zavŕta jediné slovo. „Vyzliecť.“