Nanič mama
1 / 7
Úvod: pár slov o Nanič mame
Myslím, že keď som kedysi uvažovala o tom, aký bude môj život s deťmi, predstavovala som si svoj vtedajší bezdetný život s dvoma malými človiečikmi pridanými vo Photoshope: rozkošní kučeraví malí ľudkovia s bezočivými ústočkami zababranými od lekváru. Nebola som úplne mimo – vedela som, že prídu isté zmeny (menej spánku, viac plienok, menej štamperlíkov, viac času s kočíkom). Bolo mi jasné, že pôjdem na materskú, že sa nevyhnem kontaktu so sopľami, grckami a hovienkami druhého človeka a že je takmer povinné zadovážiť si chodúľku pre batoľatá aj s plastovým telefónom, nepredpokladala som však, že môj život sa zmení od základov.
Nepredpokladala som, že sa priženie hurikán.
Nečakal ho ani Michael Fish v roku 1987, a všetci vieme, ako to dopadlo.
Asi je vám jasné, že keď sa v zime 2012 prihnal hurikán Dieťa, nebola som pripravená. Fyzicky i materiálne som bola vybavená dosť slušne. Duševne a citovo nie. Dokonalý výstroj a ani šajn, do čoho leziem. To som bola ja.
Viac ráz sa ma pýtali, čo bolo pri zásahu prvého detského hurikánu najťažšie (a vlastne, aj čo je najťažšie, keď má človek deti, keďže teraz som hrdou majiteľkou dvoch malých ľudských bytostí, z ktorých má len jedna kučeravé vlasy). Mohla by som siahodlho hovoriť o nedostatku spánku, o detských záchvatoch vzdoru v obchodných domoch, o pocitoch frustrácie a nudy, keď som pri Poďme na vidiek dojčila nenásytné dieťa a pritom zúfalo túžila dať si sprchu.
Áno, tieto praktické výzvy boli skúškou samy osebe, ale ďaleko najnáročnejšou skúškou bolo vyrovnať sa s neprestajnými pochybnosťami o sebe.
Prečo občas nie som milujúca matka?
Prečo sú ostatné ženy vždy milujúce matky?
Je možné, že som chybná, že to jednoducho nezvládam?
Takto som si to vôbec nepredstavovala.
Keď som si raz o tretej ráno opäť zúfala pri dojčení, hodila som do Googlu „Chcem späť svoj starý život“, a vzápätí som vymazala históriu vyhľadávania v telefóne. Hanbila som sa sama za seba, najmä preto, že som vôbec nechcela späť svoj starý život. Bola som po uši zaľúbená do svojho zlatučkého plešivého uzlíčka a neskutočne vďačná za to, že sme rodina. Ale občas (napríklad, keď som bola už štvrtý raz za noc hore a malý obgrcal celú postieľku) som sa neubránila myšlienke: Čo sme to urobili? Občas som sa neubránila kriku a ziapala som na manžela: „Ja už toto robiť nebudem. Je to úplne nahovno!“ Z výrazu jeho tváre mi bolo jasné, že aj on si dobrodružstvo s bábätkom predstavoval inak.
Teraz, o niekoľko rokov neskôr, sa čarovné chvíle ešte vždy striedajú s chvíľami, čo sú trochu nahovno, stalo sa však čosi neuveriteľné. Hoci ma sem-tam žerú pochybnosti o sebe samej, už nemám pocit, že som v tom sama. Prečo? Lebo si uvedomujem neskutočnú odozvu na svoju internetovú rozpravu o rodičovských víťazstvách a prehrách.
Začalo sa to niekoľkými odkazmi, z ktorých boli zakrátko stovky a zo stoviek tisícky. V súčasnosti mi každučký deň zaplavujú inbox správy od rodičov, ktorí majú podobné skúsenosti ako ja. Sypú si popol na hlavu za to, že nie sú stále milujúci rodičia. Sú si istí, že by im to šlo, keby to nebolo také potvorsky ťažké. Škerila som sa, keď ktosi opísal rodičovstvo ako „najťažšiu prácu na svete“, to však bolo predtým, ako som to zažila, predtým ako som predčasne ukončila materskú a vrátila sa do práce na čiastočný úväzok, lebo, poviem to celkom otvorene, nezvládla som tráviť celé dni doma s dieťaťom.
Ľudia si často zle vysvetľujú názov môjho blogu The Unmumsy Mum, nemamičkovská mama. „Mamičkovské“ maminy som nikdy nevnímala negatívne. „Mamičkovská“ mamina bola v mojich predstavách úžasne prirodzená, šťastná a rodičovstvo zvládala ľavou zadnou. Presne taká som chcela byť. Preto som blog nazvala Nemamičkovská mamina, tak som sa vtedy cítila: ako podvodníčka, čo nepatrí do klubu. Začala som písať, čo mi vírilo hlavou, a bolo neuveriteľné, keď iní rodičia reagovali na moje slová „Aj ja“. Vďaka tomu som sa nevzdala (písania ani materstva, keďže som odvtedy mala ďalšie dieťa).
Táto kniha je pre všetkých rodičov, čo mi poslali správu, a pre mnohých ďalších. Pre rodičov všade na svete. Pre maminy, oteckov, nevlastné maminy, pestúnske maminy, pestúnskych oteckov, staré mamy, starých otcov a kohokoľvek iného, kto má na starosti výchovu malého človeka.
Musím podotknúť, že táto kniha rozhodne nie je rodičovská príručka. Ak ste očakávali tipy, ako uspať dieťa, aby ste stihli Sudcu Rindera alebo praktické rady o prvých príkrmoch, asi by ste ju mali vymeniť za niektorý z titulov typu Ako z dieťaťa nevychovať úplného magora.
Táto kniha vám nepovie, ako byť rodičom, čo kupovať či ako sa cítiť. Aj tak však dúfam, že pre vás bude užitočná. Dúfam, že vďaka nej pochopíte predovšetkým, že nech cítite čokoľvek, môžete dať krk na to, že niekto iný sa cíti rovnako.
Tak, nech sa páči. Moja necenzurovaná rozprava o tom, ako som v priebehu troch rokov prešla od nula detí k dvom. Očakávania verzus skutočnosť. Krásy rodičovstva aj úskalia života s deťmi, napríklad keď cedíte rukou hovienka z vaničky. Nekompromisne otvorená rozprava, ktorú som tak potrebovala, keď som o tretej ráno zúfalo prehľadávala detské fóra. Veľmi sa usilujem nepoužiť slovo „cesta“, neznášam, keď ľudia melú o svojich posratých cestách. Ale keď ju nevnímame v zmysle zostrihu zo Superstar, asi by sa dalo povedať, že to je moja cesta.
Poďme teda ďalej.
„Keď si spomeniem, ako som si predstavovala samu seba v úlohe ženy v domácnosti, skôr než som mala deti (v štýle päťdesiatych rokov, odetá v zásterke, moje ružovolíce deti sa pekne hrali a ja som zatiaľ elegantne popíjala kávičku s kamarátkou, ktorá koštovala moje čerstvo upečené mafiny), len sa zasmejem a utriem si zaschnutý sopeľ z legín.”
Lara, Chorley
Prvá časť
Čo sme to urobili?
„Nočné kŕmenie je skutočne výnimočný zážitok.
Pod ‚výnimočným myslím, že je dosť naprd.”
Len my dvaja
Dovoľte mi načrtnúť, ako vyzeral náš život bez detí. Je rok 2009.
Zavediem vás do roku 2009, lebo mám pocit, že dobre vystihuje nás dvoch v bezdetnej fáze. V tom roku sme si kúpili prvý dom a obaja sme mali seriózne, dospelácke zamestnanie. James pracoval na jednom zo svojich miest v štátnej správe, ktorých za uplynulé roky vystriedal viac než dosť, a mňa práve povýšili na vzťahovú manažérku v lízingovej spoločnosti, čo v praxi znamenalo, že som väčšinu času obchádzala farmy v Devone, kde sme financovali stroje, a brutálne ma to bavilo.
Tvrdo sme makali a popritom sme si dosť užívali. Občas sme sa vracali domov nacenganí o druhej ráno a razila z nás zmes vodky so šiškebabom. Keď sa však obzriem dozadu, mali sme si užívať ešte viac. (Trošku ma mrzí, že som nikdy nezažila šialené žúry na Ibize, hoci som nikdy netúžila dostať sa do tranzu na penovej párty v bare Amnesia, ale mohla som, keby som bola chcela.) Nevážila som si rozsah našej slobody.
Po náročnom pracovnom týždni sme si cez víkend objednávali donášky z Pizza Hut, chľastali pivo a víno, sem-tam sme sa šli prejsť po pláži alebo sa vybrali navštíviť niektoré z historických panských sídiel (najmä aby sme si dali čaj so šiškami s džemom), okrem toho sme polihovali na gauči pri čaji a džemových sušienkach s kulisou Sky Sports News. V rámci domácich prác sme povysávali auto (v tichu alebo pri zapnutom rádiu), nakúpili potraviny (kúpili sme si, čo sme chceli a kedy sa nám chcelo) a upratali dom, čo nám zabralo polhodinu, počas ktorej sme vytriedili kopy pracovného šatstva a dali do poriadku už aj tak usporiadanú obývaciu časť domu.
Život bol fajn a boli sme šťastní. Boli sme usadení.
Na druhý rok sme sa zobrali a začali koketovať s nebezpečnou kratochvíľou, ktorú rada nazývam „Pouvažujme, čo ďalej“. Práve debaty o izbách navyše, garážach a príjemných susedoch nás určite po prvý raz priviedli k Rozhovoru s veľkým R. Nás dvoch čakal už len jeden rozhovor, keďže fázu zvieratko sme už mali za sebou. Zachránili sme kocúra Floyda, ktorého sme brali takmer ako vlastné dieťa.
Čakal nás ďalší krok dospelého života.
Nespomínam si presne, kedy sme sa dostali k otázke „Myslíš, že by sme sa mali pokúsiť o bábätko?“, zato sa pamätám, ako sme sa dohodli, že prestanem brať antikoncepciu a „uvidíme, čo sa stane“. Ak si poviete, že „uvidíte, čo sa stane“, máte celkom jednoznačný plán. Od okamihu, keď sa rozhodnete neskúšať bábätko, sa oň dosť usilovne pokúšate.
Nie je mi dosť jasné, kam sme sa náhlili. Rozhodne nám netikali biologické hodiny, keďže som vtedy mala len dvadsaťtri. Na rozmnožovanie sme mali kopu času. Akýsi inštinkt nám však navrával, že prišiel správny čas. Mali sme za sebou len niekoľko mesiacov manželského života, ale už sedemročný vzťah. Keď sme sa dali dokopy, mala som iba šestnásť (v nočnom klube v priemyselnej zóne, romantika ako z rozprávky, ja viem).
Odrazu som si začala pozorne všímať bábätká v kočíkoch a tehotenské brušká v autobuse. Hoci som sa stále tešila z práce, vína i pravidelných piatkových donášok jedla, chcela som byť predovšetkým mamou.
Čakala som, že to príde hneď.
Po desiatich neúspešných mesiacoch, ktoré prebiehali v duchu: „Myslím, že ovulujem. Môžeš, prosím, zastaviť Top Gear a prísť hore?“ sme už boli trošku unavení z obdenných sex maratónov a nôh v lufte (šlo o moje nohy, James ani jediný raz neležal s nohami vo vzduchu, aby predišiel pôsobeniu gravitačnej sily).
Potom sme sa odrazu začali sústreďovať na iné veci, lebo sme práve predali dom a kúpili nový s izbou navyše a garážou, ako sme plánovali. Hurá! Boli to strašné zmätky, keďže sme mali len dva týždne voľna, aby sme sa zbalili, presťahovali a pripravili na týždňový pobyt na Kose. Dovolenku sme si kúpili skôr, než sme sa dozvedeli, že sa v ten mesiac budeme sťahovať. Boli sme viac-menej vybalení, ešte sme však nemali všetko celkom usporiadané, a už sme sa chystali na letisko v Cardiffe. Kým som si napúšťala vaňu (aby som sa pred dovolenkou patrične oholila), motala som sa po spálni a vtedy som pocítila, že sa zrejme blíži menzes: boľavé nohy, mierna žalúdočná nevoľnosť. Asi nepotrebujete vedieť, ako funguje môj menštruačný cyklus (v tejto knihe sa o mne aj tak dozviete priveľa), nikdy však nebol celkom pravidelný. Povedali nám, že to môže skomplikovať počatie, a bol to zároveň pádny dôvod, aby som si na týždeň v bikinách pre istotu zabalila tampóny.
Neviem, či bol ten pocit čímsi iný ako zvyčajné predmenštruačné útrapy, alebo som len potrebovala povolenie nalievať sa pochybným gréckym ouzom, čosi ma však prinútilo vybrať zo zásuvky s nohavičkami tehotenský test a ocikať ho. Zakričala som na Jamesa, ktorý bol dolu: „Myslím, že dostanem menzes, ale urobila som si pre istotu test, nech som si načistom, že si môžem dať víno.“
James sa vrátil hore. V tej chvíli som už bola celkom nahá (ako som spomínala, chystala som sa do vane) a prešľapovala nad jasnozrivou tyčinkou. „Tak čo hovorí?“ opýtal sa.
„Sú tam dve čiarky. Je pozitívny. Takže som tehotná. No doriti.“
„No doriti,“ zopakoval. „Si si istá? Urob si ešte jeden!“
„Nemôžem. Netreba mi cikať.“
Sadla som si teda do vane, kde som sa pokúšala stráviť správu o možnom rodičovstve, a James mi priniesol pol litra vody, aby som zo seba dostala ďalší moč. Urobila som si ďalšie dva testy.
Jeden test mohla byť náhoda.
Dva testy boli stále otázne.
Tri testy nepochybne ukazovali, že čakám dieťa.
Ach, Bože dobrý, nosila som v sebe bábätko.
A my sme sa ho alebo ju práve chystali odvliecť na Kos, kde sme, ako sa neskôr ukázalo, bývali v tom najmizernejšom hoteli, v akom sme kedy boli, s mizernou „plážou“ a mizerným jedlom. Tieto pocity ešte znásobovala myšlienka, že sme odmietli vilu v Toskánsku a navyše sme si vôbec neužili poslednú dovolenku vo dvojici.
Jediné, čo dodávalo čaro tejto fakt mizernej dovolenke (už som spomínala, aká bola mizerná? Cítim potrebu zdôrazniť tento bod, keďže Toskánsko zavrhol James, aby sme ušetrili), bolo dieťatko, čo sme si potajomky nosili so sebou. Mali sme sa stať rodičmi a boli sme vysmiati od ucha k uchu.
Podľa tehotenskej aplikácie BabyCentra, ktorú sme si stiahli cestou na letisko, som už bola v siedmom týždni. Meškajúca menštruácia nás na nič neupozornila, keďže to u mňa nebolo nič nezvyčajné. Nemala som nijaké iné príznaky, preto som pila Pinot Grigio a počas prvých siedmich týždňov existencie nášho plodu som nebrala kyselinu listovú, čo som sa chystala napraviť hneď po návrate do Anglicka, kde som plánovala v lekárni vyrabovať oddelenie pre budúce mamičky.
Tak sme v našom skvelom hoteli v podradnom letovisku debatovali o detských menách a izbičkách. Zároveň sme si pripomínali, že by sme sa nemali príliš radovať, kým nám nepotvrdia, že všetko je v poriadku. Napriek tomu sme už boli celí preč z našej malej fazuľky. Bolo úžasné po prvý raz zistiť, že som tehotná. Bolo to aj desivé a znepokojujúce, ale predovšetkým úžasné.
Doteraz si živo pamätám, ako sme sa so vzrušenými opálenými tvárami vracali autom z letiska v Cardiffe a hltali sendviče a gumené cukríky z pumpy. Hrdí na svoju malú tajnú fazuľku. Vedeli sme, že stojíme pred veľkou životnou zmenou.
O tom, aké to bude v skutočnosti, sme popri radostnom žuvaní gumených cukríkov nemali ani potuchy.