Mojím otcom bol Poseidón. Mojou matkou bola Zem. Otec miloval pevné línie matkinho tela. Mal rád jej rozhrania a hranice. Keď bol s ňou, vždy vedel, na čom je. Bola pevná, konkrétna, mala jasné tvary a bola telesná. Matka milovala otca, lebo nepoznal hranice. Jeho ambície sa odvíjali od prílivu a odlivu. Vinul sa a presakoval, prelieval sa a znovu sa formoval. Poseidón bol pre ľudí záplavou. Prúdila z neho sila. Bol hlboký, niekedy pokojný, no nikdy nebol bez pohybu. Matka aj otec len tak kypeli životom. Boli život. Stvorenstvo záviselo od nich skôr, než vznikol vzduch alebo oheň. Mnohé vydržali. Boli mnohé. Jeden pre druhého boli neodolateľní. Obaja boli veľmi nestáli a vrtošiví. Otec celkom zjavne, matka oveľa desivejšie. Bola neochvejná ako skala, no keď sa rozhnevala, začala soptiť. Bola pokojná ako púšť, no vždy hrozila nejakými tektonickými zmenami. Keď matka šmarila v izbe tanier, celý svet pocítil ten otras. Otec sa mohol v ktorejkoľvek chvíli ocitnúť vyhnaný do búrky. Matka nadávala, hučala a triasla sa celé dni a týždne, alebo aj mesiace, takže jej hnev zrúcal mestá, až sa ľudstvo pokorilo a stalo sa poddajným ako láva. Ľudstvo... Tí si nikdy nevšimli, keď to malo prísť. Len sa pozrite na Pompeje. Zostali tam, v kúpeľoch, posediačky na stoličkách, v očiach strnulý výraz údesu.

Keď sa otec snažil získať si matku, načúvala, hltala jeho slová, všetko vstrebávala. Bol hravý, vrúcny, čakal na ňu v jasných modrých plytčinách, potom sa prisunul trochu bližšie, znovu poodstúpil a na jej pobreží zanechal po sebe malý darček - kúsok koralu, perleť, ulitku zatočenú do špirály ako sen. Niekedy ustúpil priďaleko, takže sa minuli a ryby vyhodené na breh lapali po dychu. A potom bol zasa celý jej a obaja sa spolu stali morskými pannami, lebo v mojom otcovi, navzdory jeho sile, bolo vždy aj čosi ženské. Zem a voda sú rovnakého druhu, tak ako oheň a vzduch sú ich protikladmi. Milovala ho, lebo jej umožnil, aby sa sama zhliadla. Bol jej pohyblivým zrkadlom. Vzal ju okolo sveta, toho sveta, ktorým bola ona sama, a držal ten svet tak, aby ho mohla vidieť, aby zhliadla krásu svojich lesov a útesov, pobreží a divočiny. Bola pre neho rajom aj obavou a oboje miloval. Spolu boli tam, kde sa nikdy nijaká ľudská bytosť nedostala. Boli na miestach, kde sa mohli dostať len oni dvaja, na ktorých mohli pobudnúť len oni. Kamkoľvek sa pohol, bola tam - jemné obmedzenie, vážne upozornenie - zem a vody, ktoré ju pokrývajú. On však vedel, že kým on ju celú nepokryje, ona ho podopiera celého. Pri všetkej jeho sile to ona bola tá mocná a pevná.

Tak som sa narodil ja. Narodil som sa ako jeden z Titanov, spolovice človek a spolovice boh, obor z rasy obrov. Narodil som sa na ostrove, kde môj otec mohol ležať na mojej matke deň a noc a až potom ustúpil. Keďže som bol počatý z tohto predĺženého styku, počas ktorého otec prenikol do každej štrbinky, nutne som musel byť osudným spojením ich oboch. Som nespútaný ako otec. Som stály ako matka. Konám okamžite. Nikdy na nič nezabúdam. Niekedy odpustím, súcit mi vymyje pamäť. Viem, čo je láska. Viem, že láska je podvrh. No zároveň, keďže mám takú dobrú povahu, nie je ťažké oklamať ma. Podobne ako môjho brata Prométea, aj mňa potrestali za to, že som prekročil hranice. On ukradol oheň. Ja som bojoval za slobodu. Hranice, stále len hranice. Rozprávam ten príbeh znovu, a hoci hľadám a nachádzam rôzne možné závery, steny sa nehýbu, stoja tu a ohraničujú ma. Môj život je presne vymeraný, zopár krokov sem a sem a sem - môžem robiť kroky, ktoré budú vytvárať iný geometrický útvar, no hranice neprekročím. Pokúšam sa dostať skrz - až na druhú stranu, niekedy si myslím, že už poznám cestu von, no zakaždým zistím, že ten východ nikam nevedie. Opäť som vo vnútri a opieram sa o svoje vlastné hranice. Toto je telo, hermeticky uzavretý celok, ktorý si opatrne berie, čo potrebuje na prežitie, telo, ktoré srdnato vypudí votrelcov z druhu mikróbov. Telo, ktorého hranice oslabnú, len keď sa rozkladá, lenže vtedy je už tá sloboda nanič. Keď sa napokon spojím so svetom, som pre svet mŕtvy. Toto je telo, a moje telo je sám svet v malom. Som kozmos - som tým všetkým, čo tu je, a súčasne som nikdy nebol väčšmi mimo, nikdy som nebol niečím viac ako ničím. Nič ohraničené ničím. Nič má nepravdepodobnú vlastnosť. Je ťažké. ...