„Koluje tu taká historka, z ktorej sú všetci naokolo priposratí. Chcete sa báť, slečinka?“ popod pomyselné fúzy sa usmial. „Pravdu? Pre dobro článku si ju rada vypočujem, ale myslím si, že by som lepšie spávala aj bez nej.“ Rečník si pomädlil ruky. „Jednej noci si tadiaľto razil cestu taxík,“ už táto predstava spôsobila Beky zimomriavky. Vedela, že podobnú cestu absolvovala krátko pred smrťou možno aj jej sestrička. „Čo ste taká vyplašená? Nemám pokračovať?“ po očku ju neustále sledoval, aj keď pomaly kráčali po tráve, ktorá sa už v dôsledku teplých jarných dní zelenala. „Pokojne hovorte,“ posmelila ho. „Pár kilometrov pred Krvavými Šenkami ho stopla osamelá žena. Aj mu bolo divné, čo sa žieňa túla takým podivným miestom v hlbokej noci, no uľútostilo sa mu. Pristavil sa, že ju zvezie. Celý čas sa viezli potichu a práve keď prechádzali toť,“ ukázal na cestu, po ktorej kde--tu prešlo auto, „taxikár sa mladej prihovoril. Odpovede sa nedočkal. Hlupák naivný si myslel, že mladá zaspala. Obzrel sa do spätného zrkadla a vzadu nik nesedel. Čo ho najviac vyľakalo, bol zapnutý bezpečnostný pás.“ Dramatickou odmlkou zakončil svoju príhodu. Všimol si, že jeho spoločníčke sa nahrnuli slzy do očí. „Nič si z toho nerobte, panička. To sú tiež jedny z tých povedačiek, čo si ľudia poľahky vymyslia. Taxikár mal za sebou možno len dlhú šichtu a sprevádzali ho fatamorgány, to k tomu patrí. Aj mne by sa prisnilo, keby sedím za volantom dvadsaťštyri hodín,“ starý muž opäť ľahtikársky hodil rukou. Nemohol tušiť, čo sa odohráva v hlave jeho spoločníčky. „Kedy sa to asi stalo?“ prehltla slzy, ktoré ju pálili v kútiku oka, sústredila sa len na to, aby jej hlas znel pokojne. „Kedy, kedy, čo ja viem kedy? Dávno to bolo,“ nasadil si čiapku na hlavu a pridal do kroku. „A nejaké aktuálne príhody nemáte? Viete, aby sme sa mali o čo v článku oprieť. Nechcem nič spred tristo rokov. Chcela by som niečo, čo si tieto múry pamätajú kratšie.“ „No,“ vytiahol si z vrecka balík cigariet. Otvoril ich a zamával nimi novinárke pod nosom. „Nehanbite sa, dievčatko. Ponúknite sa. Dobré sú na nervy. Nebudete toľko ten pekelný stroj v ruke stískať,“ pohľadom zhypnotizoval mobil. Rebeka zdvorilo odmietla. „Sú tu aj novšie príhody,“ stíšil hlas, akoby sa bál, že ho ktosi začuje. „Ale nie o všetkých by sa malo rozprávať, aby sa človek nedostal zbytočne do úzkych. Viete, ako to chodí, poviete, že som povedal, a ja budem mať na krku vagabundov!“