Otec starého K. mal bratov. Ani jednu sestru - našli sa s matkou starého K. mimovoľne, celkom symetricky. Otec starého K. mal bratov, pretože smrť pre rôzne príčiny preriedila ich rady napriek naliehavému úsiliu oboch rodičov vyrovnať sa s regeneráciou populácie. Šarlach, hrniec s vriacou vodou, potom dva razy wehrmacht rekviroval mladších K. do večných služieb zubatej, takže len otec starého K. a jeden brat - menom Lolek - predlžovali ich rodové vetvy v Poľskej ľudovej republike. Lolek pracoval ako ošetrovateľ na psychiatrickej klinike; rodina kdesi vyčítala, že takto vznikajú tri percentá bláznov ročne a z roka na rok s Lolkom nebadateľné rozväzovala kontakty. Starý K. ho ako dieťa zbožňoval, Lolek totiž svojím správaním zo všetkých dospelých najdlhšie dodržiaval prísľub, že svet bude neobmedzeným miestom na hry. Kým sme deťmi, všetci dospelí nám vo svojich infantilných, šušľavých, cmukavých obdivoch dávajú vedieť, že svet sa skladá iba z detí, a my sme („božebo-že, aké je to čačané") pupkom tohto sveta. Len čo stihneme prijať túto lož za bernú mincu, odrazu zvážnejú, prestanú robiť hlúposti a zazlievajú nám, že nechceme prestať. Hneď ako sme prišli na chuť prvému nasledovaniu, už nás hrešia a dávajú nám nový vzor, celkom odlišný a nepríťažlivý. Medzi týmito neodvolateľné zostarnutými manekýnmi najľahšie získa autoritu ten, kto svoj majestát veku berie na ľahkú váhu, kto nám necháva miesto pod stolom na rodinnej oslave, keď sa dívame na nohy, ktoré prezrádzajú svojich majiteľov, kto s nami hrá futbal, aj keď je blato či dážď, kto sa dokáže vysmiať sám sebe.