Z máľinské túrňi pozerán
1 / 23
Povesti
Na rozdiel od rozprávky je povesť príbehom, ktorému rozprávač i poslucháči veria, resp. pokladajú ho za pravdepodobný a možný. Rozprávanie zobrazuje rôzne reálne (historicky existujúce) či iracionálne (poverové) postavy, udalosti a deje, ktoré sa úzko viažu na rozprávačove okolie z dávnej alebo nedávnej minulosti. Povesti – tradované ľudové dejiny – historicky nesiahali veľmi hlboko. Jadro repertoáru v živej tradícii tvorili prevažne udalosti posledných sto – dvesto rokov. V Málinci z pohľadu klasifikácie povestí zaznamenávame hlavne miestne povesti, ktoré sa voľne priraďujú k rozprávaniam zo života, spomienkam a zážitkom rozprávača, ktoré prejavujú podobné formálne aj funkčné znaky ako povesti. Z povesťového rozprávania sa v málinskej kolektívnej pamäti najviac uchovalo rozprávanie o prepadnutých zvonoch, resp. zvonových jamách, ktoré sa ústne tradovalo v rôznych podobách.
„Bolo to vraj uš dávno, kot Máľinčaňei si postaviľi kosťeu aj túrňi. Na túrňi maľi novei zvone a že bole veľké a pekňe hlásele, šaďe si jich chváľiľi. Edo ras voľakto zomrev. Kceľi zvoňiťi a zvonó ňigďe. Hňeď rozhlásiľi, že zvone skapale a daľi sa hľeidaťi. Po krátkon čase jich našľi. Bole na ozďínské túrňi. Ozďinčaňei jich vraj ukradľi preto, žebe sa Máľinčaňei ňémaľi s čin chváľiťi. Také zvone tode na bľísku ňigďe ňebole. Ale kot Máľinčaňei zvone peitaľi, ňekceľi jin jich daťi, iba ač si jich sami odňesu domó. Čó maľi robiťi? Miseľi zvone sami z túrňe zňésťi a odňésťi naspät domó. To ale ňebou fígeľ. Zvone vraj ňésľi čez horu vrch Hradon (bývalý Ozdínsky hrad). Kot prišľi na samei vrch, miseľi si odeichnuťi, ľebo jich zvone veľmo zmordovale. Ako vraj skládaľi toho veľkiho na zen, pricvikov voľakereme prs na nohy. Tót v boľasťi zaklev, žebe sa prepadle naničhodnei zvone. A ďiv ďivúci... . Zvone sa navozaj prepadle, aňi ot tode vraj ňinto chíru o ňich. Aňi Ozďinčaňei, aňi Máľinčaňei už z ňich ňič ňemaľi. Ešťe aj ňes té prépadľine vidno a volajú ich Zvonové jame. Té zvone od tech čás každech seďen rokó zvoňei a víle priton spévajú. Aľe ich ňi každei počúťi móže, iba tót, čó si to zaslúži. Té zvone son ňiedoras počúv, zňelo to ako zo zeme spoza Vrch Hradu. Aľe víle spévaťi son ňepočúv, aj kot ma veic razí buďiľi v noci.“
„Dakode Máľiňec s Ozďínom boľi edná cirkev. Aj kosťév maľi iba edon. Stáu na kopci medzi Máľincon a Ozďínom. Kod sa čak bolo način ďeľiťi, ňijak sa ňeveďeľi dohodnúťi. Aj edňí, aj druhí kceľi šetko. Ňič ňekceľi ten druhin nahaťi. Kosťév ostáv Ozďinčanom, tót sa čak ňedau do Máľinca preňésťi, a tak si Máľinčaňei novej postaviľi. Aľe s toho ďalšiho si šetko pre sebej, povedzmo, ako je, kceľi zobraťi. Kceľi cirkevné zeme, aj zvone s kosťela. Ozďinčaňei aj to boľi žďi skúpi, ňekceľi Máľinčanom ňič daťi, ešťe ot ňich chceľi, abe sa ot Ozďína vikúpiľi. Tak sa medzi sebó začaľi ňespósobňe škrépiťi, ako je v bibľii napísanó perešiťi. Té zeme, o keré šlo, sa ešťe aj ňes volaju Perešon. Kot sa in ňepodarelo aňi zvone poďeľiťi, Máľinčaňei sa vibraľi, že ich ukradnu. Tak sa aj stálo. Ľenže zvone bole ťašké, ňedale sa na edon dúšok do Máľinca preňésťi. Miseľi si odejchnuťi. Ako ich tak skládajú, voľakeremu pricviklo prs. Tót sa ňevedeu zdržaťi, tak zakleu: Bodaj sťe sa prepadle. Aľe to ňémau povédaťi, ľebo zvone sa hňet prepadle. Aňi Ozďinčaňei, aňi Máľinčaňei uš z ňich ňič ňemaľi. Ešťe aj ňes té prépadľine vidno a volaju ich Zvonové jame. Té zvone od ťech čás každech seďen rokó zvoňei a víle priton spévajú. Aľe ich ňi každei počúťi móže, iba tót, čó si to zaslúži. Té zvone son ňiedoras počúu, zňelo to ako zo zeme spoza Vrch Hradu. Aľe víle spévaťi son ňepočúu, aj kot ma vejc razí buďiľi v noci. Oňi počúľi, aľe jei ňi a ňi počúťi. Ňaňa Vivľekove tí ešťe aj ňedávno té víle počúvaľi.“
„Málinčania požičali Ozdínčanom jeden zvon, lebo tedy ešte nemali vežu a keď si ju postavili, tak ich chceli naspäť. No Ozdínčania in ich nechceli dať a povedali, že zle budú robiť, ak in ho zoberú. Tak sa Málinčania v noci zobrali a vzali so sebou aj jednyho kováča stadeto a ten si sadov k tomu zvonu a nebožiecon ho krížon prevrtav. Tak in zvon nechali tan, ale s dierou. Keď in ho nechceli dať, tak nak ani oni nič z neho nemajú. Ozdínčania ho síce poton aj dali opraviť, ale on už nikda tak nespievav ako predtýn.“