Z dvora sa pravidelne ozývali výstrely – početné popravy politických väzňov. Miesto sa nachádzalo pri ostnatých drôtoch a strážili nás vojaci v uniformách, ktoré som nepoznal, no podobali sa na talianske. Aký som bol vtedy hlúpy, obrátil som sa na jedného vojaka na stráži a povedal som mu: „Som Talian! Mohol by som podľa vás ujsť?“ Ihneď na mňa namieril pušku, a tak som cúvol a zdvihol som ruky: „Nič som nepovedal, nechajte to tak!“ Bol to taliansky fašista z milícií kolaborujúcich s Nemcami. V istom zmysle ma zachránil, lebo keby mi povedal, že môžem utiecť, určite by ma zastrelili, všade boli nemeckí vojaci, každých dvadsať metrov na strážnej veži.

V karanténe som zažil aj ďalšiu silnú príhodu. Iba niekoľko dní po príchode prišiel za nami jeden kápo a spýtal sa, či nechceme pracovať navyše za dvojitú porciu polievky. Všetci chceli ísť, trápil nás ukrutný hlad. Ocitol som sa medzi desiatimi vybranými na robotu. Ani môj brat, ani bratanci v tej skupine neboli. Dali nám ťahať voz, aký sa používa na prepravu sena. „Zapriahli“ nás namiesto koní. Prišli sme k baraku na konci karantény. Volal sa Leichenkeller, čo bola vlastne márnica. Keď sme otvorili dvere, vyvalil sa na nás odporný zápach z rozkladajúcich sa mŕtvol. Predtým som popri tomto baraku nikdy nešiel, a tak som sa dozvedel, že slúžil na odkladanie mŕtvych, čo zomreli v karanténe.