BRATISLAVSKÉ ULICE SA CHVELI OČAKÁVANÝM STRESOM Z BLÍŽIACICH SA SVIATKOV. Ľudia boli nervóznejší, ale zakrývali to falošným úsmevom a neprítomným pohľadom. Motali sa ako bez duše a pobehovali po Obchodnej ulici. Oči im uľpeli na každom výklade a prezerali si rôzne zbytočnosti. Ani digitálna doba s možnosťami online nákupov neodstránila každoročný predvianočný chaos. Mladá žena postávala na zastávke a tvár jej bičoval sychravý vietor. Vyzerala inak, akoby sa jej okolitý cirkus vôbec netýkal. Tenký kabátik s koženým golierom ju nedokázal ochrániť pred štipľavým mrazom. Hnedé vlasy jej mokli a bezduchý pohľad zastieral stekajúci mejkap. Pomaly prešľapovala v luxusných čižmách a zakaždým zaváhala, či má nastúpiť do električky. Niečo jej bránilo vojsť a odviezť sa na Šuňavcovu ulicu. Oči ponorené do tmy skúmali každého, kto sa ocitol v jej blízkosti. Zakaždým ustúpila trochu stranou a čakala, čo nastane. Zastavila päťka. Bolo to jej šťastné číslo a navyše z nej takmer všetci vystúpili. Vhupla do nej s ľahkosťou gazely a prebehla na koniec, aby mala všetko pod dohľadom. Nepáčil sa jej pán v sivom baloniaku s veľkým pupkom a ešte väčším batohom. Čo ak v ňom niečo skrýva, aby jej ublížil. Čo keď tá pani s kočíkom nemá empétrojku, ale vysielačku? Ty kokos, hrabe mi, pomyslela si Monika. Za posledné dni sa niet čomu diviť. Kedy tam už dopekla budem? Musím sa s ním stretnúť… určite ma zachráni. Ľudia za oknom sa mihali ako hrozby, hocikedy jej môžu siahnuť na život. Pred pár rokmi by tomu neverila. Aj teraz len ťažko môže uveriť. Zažila, čo nemala, celý život je akýsi omyl. A ten strach… je hrozný. Robotický hlas ohlásil zastávku Ursíniho. Monika odsunula staršiu pani, bleskovo vystúpila a zamierila si to na miestne obvodné oddelenie. Nepoznala tam nikoho, ale raz sa tam stretla so svojím ochrancom. Jediný policajt na celom svete, ktorému dôveruje. Kráčala rýchlo, ale obozretne. Obzrela sa, nasledoval ju mladík s raperskou šiltovkou plávajúci v trakových nohaviciach. Radšej spomalila, aby ju predbehol. Prehrabala kabelku a vytiahla marlborky. Svietiaca tabuľa s nápisom Polícia bola na dohľad, to ju trochu upokojilo. Zapálila si s takou túžbou, akoby to bolo posledný raz v živote. Dvaja policajti vybehli z oddelenia, naskočili do auta a zapli maják. Nepravidelný pichľavý tón sa rozlial ulicou a služobné vozidlo vyrazilo na Račiansku ulicu. Niekto asi tiež potrebuje pomoc, pomyslela si Monika. Pristihla sa, ako stláča zvonček pri kovových dverách. „Prosím?“ ozval sa tlmený chrapľavý hlas. „Dobrý večer,“ povedala Monika. „Prosím?“ Asi to nebol dobrý nápad, pomyslela si. Vypúlila úzke hnedé zreničky, ktoré sa poddajne trblietali. „Prosím?“ zopakoval hlas policajta. „Som Monika Karná.“ „A čo chcete, Monika Karná?“ „Ja…“ povedala a obzrela sa. Pocit strachu vystriedali zúfalstvo a beznádej. Čo keď je tento policajt jeden z nich? „Tak dozviem sa konečne, prečo tu vyzváňate?“ „Bojím sa.“ „Vyhráža sa vám niekto?“ „To… nemôžem o tom hovoriť,“ povedala potichu a previnilo. „Robíte si zo mňa srandu?“ „Nie.“ Odrazu sa pri nej ocitol vysoký, štíhly a pevný chlap. Tvár mu tienila biela šiltovka s čínskym znakom. Monika sa strhla a zovrela v rukách mrežu vstupných dverí. Zaprela sa tak pevne, akoby ju chcela vytrhnúť. „Dajte mi pokoj, prosím vás…“ „Čo sa deje?“ spýtal sa muž so šiltovkou a chytil Moniku za rameno. „Preboha, pomóóc! Pomôžte mi… pomóóóc…“ Žena spadla do chodby obvodného oddelenia ako myš do pasce. Rozčapila sa pred policajtom s chrapľavým hlasom. „Čo to má znamenať?“ Monika stála medzi dvoma mužmi zhrbená a s prepadnutými ramenami. „Myslela som, že mi chce ublížiť.“ „To je kolega,“ sucho odpovedal policajt a rukou jej naznačil, aby si sadla na drevenú lavičku. Svetlo na chodbe nepravidelne blikalo a z miestnosti stálej služby doliehali tlmené hlasy. Policajt pravdepodobne pozeral jeden z futuristických detektívnych seriálov so zaručením happyendom. „Nechcel som vás vyplašiť,“ prihovoril sa Monike a pohladil ju svetlými modrými očami. Cítila z nich pokoj a teplo. Zvláštny pocit, ktorý dlho nezažila. „To je v poriadku.“ Monika si prisadla ruky. Nechcela, aby bolo vidieť, ako sa jej trasú.

„Tak, pýtam sa aspoň po stýkrát.“ Uniformovaný policajt si napravil opasok, čo mu sťahoval pupok, a vypúlil žabie oči. Na pleciach sa mu blyšťali lupiny ako sneh na primrznutej vozovke. „Čo tu robíte?“ „Potrebujem hovoriť s vaším kolegom,“ povedala nesmelo. Dlhé mihalnice jej takmer zakrývali netrpezlivé oči. „A kto by to mal byť?“ „Zavolajte mi Kristiána Kovalského.“ „Myslíte si, že ste v nejakej zoznamovacej šou?“ Policajt sa oprel o stenu a prekrížil nohy. V ruke držal zrolovaný spis zabalený v priesvitnom obale. „Musíte ho zavolať.“ „Musím iba zomrieť, a to sa nechystám.“ Muž so šiltovkou nevedel od ženy odtrhnúť oči. Zdala sa mu provokačná, no zároveň strašne zraniteľná. „Čo vám hrozí, slečna?“ spýtal sa s nepredstieraným záujmom. „Nepleť sa mi do vecí a choď sa prezliecť. O chvíľu nastupuješ do hliadky.“ Šiltovkáč ignoroval policajta. „Ako vám môžeme pomôcť?“ „Zavolajte Kristiána.“ „Viete…“ šiltovkáč sa odmlčal. „U nás taký kolega nepracuje, ale keby ste…“ „Nie, priveďte práve jeho. Robí na organizovanej, ide o život, musíte mu dať o mne okamžite vedieť.“ Žena si vytiahla stŕpnuté ruky a pritisla si ich na prsia. „Spolupracovala som s ním… potrebujem… jednoducho ho zavolajte.“ „Vy ste kolegyňa?“ spýtal sa zavalitý policajt, euroobal sa mu vyšmykol z rúk a spadol na zem. Zohol sa rovnako neohrabane, ako vyzeral. „Preboha, nie, akoby som mohla. Ja som…“ žena zaváhala, nevedela, ako má v rozhovore pokračovať, „pomáhala som pri viacerých prípadoch z druhej strany. Chápete ma?“ „Informátor,“ prikývol šiltovkáč. Uniformovaný policajt zrazu stratil akúkoľvek úctu k sympatickej oznamovateľke. „Tak čo mu jednoducho nezavoláš? Alebo si zabudla číslo?“ „Prečo mi tykáte?“ „Vybav si to.“ Bacuľatý policajt mávol rukou a tresol dverami. Zvuk z televízora zosilnel, prekrikovala ho len neutíchajúca vysielačka. Hliadky do nej bľabotali tak intenzívne, až sa zdalo, že všetky hovory navzájom splývajú. „Tak…“ Šiltovkáč sa previnilo usmial. „Pokúsim sa zavolať kolegovi, ale nič vám nesľubujem.“ „Poznáte ho?“ Šiltovkáč neodpovedal. Naznačil Monike, aby chvíľu počkala, a prešiel do kancelárie. Odomkol dvere a v momente ho prepadol stuchnutý smrad. Číhal na neho ako nájomný vrah na svoju obeť. Bleskovo otvoril oblok, rámom zavadil o kvetináč a zhodil umelú kvetinu. Všetci kolegovia žili v presvedčení, že je živá a zdravá. Keďže policajné oddelenie neevidovalo žiadnych botanikov, bolo ich celkom ľahké oblafnúť. Šiltovkáča bavilo každému vysvetľovať, že dvojeurový kvet je v skutočnosti mäsožravá rastlina špecializovaná na boj s komármi. Bývalý riaditeľ ju odkúpil za dvadsať eur s dobrým pocitom, že je to lacná a výhodná kúpa. Pri náhlom politickom odchode ju vrátil so slovami, že je to najlepšia vec, akú kedy vlastnil, ale doma proste nemá komáre. Policajt vymenil šiltovku za pekne pokrčenú uniformu, zdvihol telefón a spojil sa so špeciálnym policajným útvarom. Tam mu oznámili, že u nich žiadneho Kovalského neevidujú, až ho nakoniec prepojili na protidrogové oddelenie. Michal Dvorský práve trávil príjemný administratívny podvečer. Šiltovkáč mu v skratke vysvetlil, prečo zháňa jeho podriadeného. „Nemôžem ti ho zavolať,“ zajachtal unaveným tónom. „Nie je v práci?“ „To je najmenší problém.“ Michalov zvučný hlas sa odmlčal. „Kiko je na dovolenke v Paríži.“ „To je prúser.“ „Choď za ňou a povedz, že jej tam pošlem niekoho iného.“ „Dobre.“ Šiltovkáč položil a vyšiel na chodbu. Monika sedela so zavretými očami, hlava jej klesla na prsia. Akoby sa dlho vzdorujúca myseľ dočkala chvíľe pokoja, čo v momente premenila na odkladaný spánok. „Prepáčte…“ Šiltovkáč pristúpil bližšie. Monika sa strhla a vrhla na policajta útočný pohľad. „Čo sa stalo?“ „No tak, tu sa nemáte čoho báť, volal som s…“ „Príde Kristián?“ skočila mu Monika do reči. „Nie, ale vedúci z protidrogovky niekoho…“ „Ale to nie!“ vykríkla a vystrelila ako riadená strela. „Nerozumiem vám…“ zajachtal šiltovkáč. „To ani nemôžete, neviete si predstaviť, čo mi hrozí…“ Šiltovkáč sa milo usmial. „Prídu Kristiánovi kolegovia a…“ „Ja nikomu neverím. Nie, nie, jednoducho nemôžem.“ „Kristián je v Paríži…“ povedal skľúčene šiltovkáč. Vo dverách sa zjavil tučný policajt. Pod kravatou mu pribudol veľký mastný fľak. „Čo sa jej tu doprosuješ? Nechce pomoc, tak ju pošli do riti… Slečna si nás pomýlila s nejakou dobročinnou organizáciou.“ Žena sa strhla a zamierila k dverám. „Počkajte chvíľku.“ Prezlečenému šiltovkáčovi svietila na hrudi menovka s nápisom Valentín Nemec. „Fajčíte?“ ponúkol ju cigaretou. Neodmietla. Dokonca sa pristihla, ako sa nevedomky usmiala. „Nemôžem tu čakať. Nie, ak nepríde Kristián,“ povedala a pritiahla si starý plechový popolník. Vydýchla kúdol dymu, ktorý sa roztiahol pod stropom ako sivý mrak. „Nebudem vás prehovárať, ale niektorých ľudí z protidrogovky poznám.“ Valentín si vybral predposlednú cigaretu a Zippo zapaľovač. „Sú v pohode.“ „Bude lepšie, keď pôjdem.“ Monika zadusila nedofajčený ohorok. Policajt zo stálej služby vyšiel z kancelárie. „Počkať, slečna, kam máte tak naponáhlo?“ „Prosím?“ spýtala sa Monika. „Zabudli ste mi predložiť…“ policajtovi preskočil hlas, odkaš­-ľal si, „nedali ste mi občiansky preukaz.“ „Spravila som niečo?“ nedôverčivo sa zatvárila Monika. „Namiesto zbytočných otázok mi predložte preukaz totožnosti.“ Valentín nechápavo pozrel na svojho kolegu. „Je to nutné?“ Policajt zo stálej služby si znovu napravil nohavice. „O tom, čo je nutné, rozhodujem ja. Predložte mi láskavo občiansky preukaz.“ Monika vystrašene siahla do fialovozlatej kabelky. Podala mu ho s chvejúcimi sa rukami a rozpačitým pohľadom. „Takže Monika Karná, ste to vôbec vy?“ Policajt očami prebehoval z fotky na mladú ženu. „A kto by to akože mal byť?“ „To ja neviem, predložili ste mi natrhnutý zdrap.“ Valentín si znovu zapálil a pootvoril vonkajšie dvere, aby vypustil nikotínový závan. Oprel sa o doškriabanú kovovú konštrukciu. „Vráťte mi ten občaňák, chcem odísť.“ „Moment.“ Muž zo stálej služby zdvihol ruku a podišiel k Monike, ktorá vyľakane ustupovala. Policajt sa k nej blížil ako obor, ktorý ju pošle do večných lovísk. Tvár sa mu stiahla a žabie oči takmer vypadli z hlbokých jamiek. Videla, ako mu pulzuje krčná tepna, líca mu zaplavila sýtočervená farba. „Okamžite sa opri o stenu!“ zareval tak hlasno, až Nemcovi vypadla cigareta z ruky. Monika sa zvrtla a s razanciou tigrice odsotila prekvapeného Valentína, ktorého hlavu zastavila sklenená výplň. „Chyť ju, ty hovädo! A neváľaj sa tu!“ skríkol policajt zo stálej služby a utekal k vysielačke. Začal do nej kričať ako o život a vzápätí zodvihol slúchadlo. Valentín sa bez rozmyslu postavil a chvíľu zmätene pozeral pred seba. Rozbehol sa smerom na Račiansku. Zastavil na rohu ulice a zistil, že po hľadanej žene nezostal ani závan vzduchu. Pri krátkom šprinte sa zadýchal tak, že sa nevedel nadýchnuť. Rukou si zatlačil na miesto kúsok pod rebrom a ustato sa doplazil späť na stálu službu. „Čo sa stalo, preboha?“ spýtal sa kolegu, ktorého čelo pripomínalo starú pokrčenú knihu. „Ani sa nepýtaj. Problém.“

Žena vybehla von. Rozbehla sa po Račianskej. Vtom ju zazrela. Určite je to ona. V momente sa otočila a šprintovala na druhú stranu. Sibírska ulica. Žena si ju nevšimla a dúfala, že policajti pôjdu opačným smerom. Mala šťastie. Šťastie – ako neskutočne to znie. Skľučoval ju pocit, že život jej neustále kladie tie najväčšie prekážky a náramne sa na tom zabáva. Možno si za všetko predsa len môže sama. Keď prvýkrát držala v ruke hnedú striekačku, nikdy by ani len nepomyslela, že to takto môže dopadnúť. A že raz dokáže len tak, pre pár drobných, pokľaknúť pred mu­žom na kolená. A už vôbec by jej nenapadlo, že… Radšej na to nechcela myslieť. Sily jej ubúdali, lapala po dychu. Zastavila sa a zistila, že sa opiera o zmrznutú bránku. Nad ňou sa ma­jestátne týčila budova so svetelnou tabuľou s nápisou Figaro. „Môžem sa vás niečo spýtať?“ prihovoril sa jej mladík v pubertálnom veku. Na hlave mal čiapku s výrazným bombolcom, ktorý mu udieral do očí. Okrem dvoch zblúdených duší parkovisko zívalo prázdnotou. „Čo by si potreboval?“ spýtala sa zadýchaným hlasom. Chlapec sklopil zrak, prepadnuté ramená mu sfarbil reklamný pútač do oranžova. „Nekúpite mobil?“ Mladý feťák, pomyslela si Monika. Suché popukané pery, čo túžia len po jedinom. Vyhnanec tohto sveta. Niečo podobné ako ja. Prečo mi je potom taký odporný? Chlapec opatrne ukázal biely dotykový telefón americkej značky. „Potrebujem k nemu simku,“ povedala Monika. „Je vnútri,“ potichu odpovedal mladík. „Nechcem kradnutú, potrebujem novú neregistrovanú kartu.“ „Ale to nie je šlohnuté…“ mladík sa obzeral, akoby ho mal každú chvíľu niekto prepadnúť. „Netrep,“ zahriakla ho Monika. „Netrepem,“ odvrkol chlapec. Vyzeral neisto, ale odhodlane. „Padaj odo mňa!“ Monike sa v žiare okolitých vozidiel zalesk­li oči. „Počkajte,“ mladík sklonil hlavu a odkopol malý kamienok, „zoženiem vám tú kartu.“ Pozrel sa na vyzývavú mladú ženu. Neodpovedala, tak pokračoval: „Nebude to zadarmo.“ „Za toto ti dám sedemdesiat éčiek.“ Monika dobre vedela, čo tá suma znamená. Bola to záruka minimálne šiestich dávok pika. A možno iba jednej, zvyšok prehrá na automatoch. Zmoknutá mladíkova tvár prezrádzala sklamanie a nervozitu. „Dvesto, inak ho ponúknem niekomu inému.“ „Ponúkni,“ odsekla Monika. „Dobre, sto pade, a môžeme sa dohodnúť.“ „Za všetko dostaneš padíka.“ „Ale to je…“ zarazil sa mladík „ale to je ešte menej, ako som…“ „Ber alebo padaj,“ povedala Monika s takým chladom, že feťáka dokonale odrovnala. Neochotne vytiahol svoju Motoro­-lu a trhnutím z nej vyrval starú ošarpanú kartu. Podal jej ju s novým mobilom. „S vami sa neoplatí obchodovať,“ povedal s pocitom prehry. Ten sa však stratil pri zašušťaní pokrčenej bankovky v spotených dlaniach. „Môžem sa vás niečo spýtať?“ Monika neodpovedala. Horlivo sa pokúšala vložiť simku a sfunkčniť telefón. Jazykom nervózne behala z jednej strany na druhú a roztomilo prešľapovala nohami. Mladíka priťahovala rovnako ako túžba po dávke bieleho. Možno o niečo menej, ale…. Bola krásna… Akoby vôňa varenej čokolády dopadala na jej pleť a rozplývala sa v hebkej pokožke. Oči svietili a vábili ho panovačným pohľadom. „Tak môžem?“ Monika víťazne schovala mobil do kabelky. „Čo by si potreboval?“ „Nešli by ste na kávu?“ „Nie.“ „Prepáčte, ja…“ mladík si zahryzol do jazyka. Pochopil, že bude lepšie, keď dá tejto kráske pokoj. Mal už dávno pochopiť, že na takúto triedu jednoducho nemá. „Radšej pôjdem. Nehnevajte sa.“ „Ako sa voláš?“ „Prosím?“ Mladík sa spýtal napriek tomu, že dobre počul otázku. „Máš meno, nie?“ usmiala sa Monika. „Ľudia väčšinou nejaké dostanú. Určite si to zaregistroval.“ Nemôžem uveriť. Táto suka chce vedieť, ako sa volám. „Jano,“ povedal o čosi hlasnejšie. „Ešte ťa využijem.“ Sex. Je to jedna z tých bohatých paničiek, čo si potrebujú vrznúť s chudákmi ako ja. Bože, nech len povie, že potrebuje prevetrať chajdu. „Som samé ucho.“ Jano sa provokačne usmial. Spoza zájdených zubov mu vytŕčal ružový jazyk. „Od koho berieš matroš?“ Doriti, tá chudera bude fízel. Doriti! „Nechápem, o čom hovoríte.“ Jano sa poobzeral, čakal, odkiaľ naňho vyskočia policajti. „Nie som fízel.“ Ona mi snáď číta myšlienky, pomyslel si mladík. Zostal stáť v divnom kŕči, ktorý sa nechystal tak skoro ustúpiť. Odrazu zacítil pach zhnitej čokolády pripomínajúci otravne prihriaty parfém. Okolité svetlá ho oslepovali a na nohy mu dopadla váha celého sveta. „Ty sa ma bojíš?“ Monika si ho pohŕdavo premerala. „Potrebujem hnedé.“ To bude určite nejaká finta. Je chlpatá a myslí si, že jej predám fet. „Neviem, o čom rozprávate.“ „Vážne mi neveríš. Pozri.“ Monika si vyhrnula rukáv. Ty kokos, ruka ako rešeto. Bohatá suka, čo šlape na háčku. Možno mi nakoniec predsa len dá. „Koľko chcete?“ „Ku komu pôjdeš natankovať?“ „Nie je to jedno?“ Janovi sa znovu vracali všetky zmysly. „Nie.“ „Pôjdem k Tranzymu.“ „Netrep, ten robí iba s bielym.“ Nechápem, čo je táto ženská zač. „Ako to môžete…“ „Nemám rada, keď ma niekto osiera!“ Monika akoby si niečo uvedomila. Akoby ju znova prepadla potláčaná panika. „Kašli na to.“ „Počkaj.“ Jano jej skúsil zatykať. Neprotestovala, tak pokračoval. „K Tranzymu chodím kupovať ja. Chcel som, aby mi zohnal hnedé aj pre teba.“ „Poznáš Moletku?“ spýtala sa provokačným tónom. „Myslíš tú nepríjemnú lesbu?“ „Pôjdeš k nej po tovar.“ „A prečo nejdeš sama?“ „Keď sa prestaneš toľko vypytovať, dostaneš ďalšiu dvacku.“ „Mlčím ako hrob.“ Jano s Monikou museli ustúpiť, zo zá­vodu práve vychádala nočná zmena. Vedľa Moniky prešiel starší pán v saku, ktorý od nej nevedel odtrhnúť oči. V duchu sa neustále pýtal, či ten mamľas vedľa nej je jej známy alebo zasran, čo ju obťažuje. Naberal odvahu na oslovenie zvodnej tigrice. Telefón mu zanôtil maďarskú pesničku. Na displeji sa od ucha k uchu vyškierala manželka. Nikdy nevyzerala tak vražedne a desivo. Muž vypol zvonenie spolu s hriešnymi myš­lienkami. Počkal, kým všetci podriadení nastúpia do áut, a zo­dvihol mobil. „Poď, ideme autom.“ Mladík ukázal rukou na druhú stranu ulice. Monika sa zatvárila prekvapene. „No neviem, či sa ten žigulák dá nazvať autom.“ Jano kráčal cez cestu ťažkými neistými krokmi. Žena vedľa neho priam žiarila prirodzenosťou a krásou. Jano stlačil kľučku na hrdzavých dvierkach. Zavŕzgali. Potiahol silnejšie, aby sa otvorili dokorán. Vhupol do stuchnutého auta a zvnútra odomkol spolujazdcovu stranu. Monika sa neochotne posadila a otvorila okno. „Prepáč,“ povedal previnilo Jano. „Za čo sa ospravedlňuješ?“ „Za bordel a špinu.“ „To je v pohode, nevadí mi to,“ klamala Monika. Jano pokračoval, akoby ju nevnímal. „A za to, že sa musíš viezť takouto kraksňou. Asi si zvyknutá na iný luxus.“ „Netrep, radšej vypadnime.“