Malé dejiny jednej slovenskej rodiny
Desiata kapitola alebo Dóriti!
"Dóriti!" šmaril nasrdený Béla denník o rodnú zem nerodného domu, keď nadránom dočítal poslednú stránku. Ani po pätnástich rokoch nevedel rozdýchať pobúrenie nad tým, že ho vysánkovali z fakulty takí niktoši ako Rovniak a jeho pusipajtáši. A ani to, že až do nástupu na dôchodok, pri výške ktorého sa vie málokto zdržať smiechu, musel robiť synovi Vilovi v jeho úspešne tunelovanej firme nočného strážnika a tam stratil chuť pokračovať v písaní beztak strateného denníka. Keby ho totiž ponechali v aktívnom živote, to by bolo iné, v takom prípade by mal chuť pokračovať v písaní a nie škrípať zubami. V takom prípade by v denníku zachytil napríklad to, že zubami neškrípal sám. V pohnutých dňoch nežnej akože revolúcie si Bélovi vtedajší študenti za dekana prekvapujúco zvolili Udržálka, čo bol pre Gundžáka, Sadloňa, Rovniaka, Jakubovú a čiastočne aj pre Cibu úder priamo na solar.
Jediný, kto sa rýchlo zmieril s porevolučným osudom, bol Gundžák, hoci ho ako kádrovo neperspektívneho Ritka opustila. Gundžák nenáhlivo zacurigal k svojej Anne proletárke, aby sa jej opätovne venoval na obligátny štvrtinový úväzok. Zostávajúce tri štvrtiny svojho časového fondu v pomere dva ku jednej zameral na opaľovanie študentiek a vedenie katedry. Nový dekan ho totiž poveril touto funkciou, aby ako skúsený kozák pretransformoval katedru na tak pedagogickú, ako aj vedeckú ustanovizeň s perspektívou medzinárodnej akreditácie. Keby si vedel Gundžák úprimne pohovoriť so svojou Annou proletárkou, viedol by s ňou asi takýto dialóg: "Zbaviť katedru marxistických kydov nie je problém, beztak mi nikdy neprirástli k srdcovému svalu. Problém pre mňa nie je prerobiť, ale robiť. Predstav si, teraz, na staré kolená!" Jeho Anna proletárka by mu odpovedala: "Ty aj na staré kolená obsmŕdaš okolo mladých kolien. A okrem toho si vždy vedel, čo robiť, aby si nerobil. Poradíš si aj teraz." A Ľudevít by pritakal: "Áno, už to mám viacmenej premyslené. Prestavbou ako čestnou úlohou poverím tú moju besnú trojicu a poviem im toto: Že po á, tvoria jadro novotvoriaceho sa kolektívu, lebo sa plne na nich môžem spoľahnúť. Po bé, že sa úplne zbavíme prežitkov minulosti a očistíme katedru od skompromitovaných pedagógov typu Bélu Tótha. Po cé, že pretvoríme naše pracovisko na KFPP, čiže Katedru filozofie politických pluralít, ktorá bude svojho druhu jediná v Európe a v oboch Amerikách. A po dé, že im ako vždy veľkoryso uvoľňujem priestor na úplnú sebarealizáciu a uťahujem sa do úzadia, aby som sa sústredene mohol venovať manažovaniu katedry a fakulty a poskytovaniu cenných rád a ponaučení mladým. V záujme tohto sa nasmerujem na niektorú stranu, kde budem robiť politologického analyzátora a prognostika. Zdá sa, že môjmu politickému naturelu zodpovedá spomedzi existujúcich strán - hociktorá."
...
