Ťažký život učiteľa Egona

I. Egon kráčal po chodníku povedľa rieky Nitry s rukami vo vreckách a myšlienkami sa vracal do stredoškolských čias, keď mu rodičia radili, kde a čo ísť ďalej študovať. Oni boli jednoduchí ľudia, ktorí mali skončené základné vzdelanie a celý život tvrdo pracovali najskôr na svojich poliach a neskôr na tých istých s jediným rozdielom, že združstevňovanie zmenilo ich majiteľa, ktorým sa stalo jednotné roľnícke družstvo. Veľakrát celá rodina pri spoločných obedňajších a večerných rozhovoroch rozoberala prácu dedinského pána farára alebo učiteľa. Vždy to skončilo pri konštatovaní, že obaja majú výbornú prácu, pri ktorej sa veľmi nenarobia, lebo veď „čo také deti, tie poslúchajú na slovo“. V prospech učiteľa vychádzali ešte aj školské prázdniny, ktorých je počas roka neúrekom, a ešte za to dostane od štátu každý mesiac „určite slušný plat“. Na základe takýchto „odborných“ diskusií nebol potom problém rozhodnúť, na akú vysokú školu po maturite pôjde a aké povolanie bude to najlepšie. Samozrejme zvíťazilo povolanie učiteľa. Egon si sám uvedomil, že je to pre neho to najlepšie smerovanie celoživotnej práce, lebo deti mal rád, prázdniny tiež a peniaze ho vtedy veľmi nezaujímali. Za pána farára syna rodičia nechceli dať študovať, lebo to povolanie nebolo v tej dobe veľmi atraktívne, a za ďalšie, chceli mať aj nejakých potomkov, ktorých by sa u katolíckeho kňaza nikdy nedočkali. Na „učiteľák“, ako začiatkom šesťdesiatych rokoch nazývali Pedagogický inštitút v Nitre, ho zobrali bez problémov, lebo učiteľov bolo málo, a tak bolo potrebné robiť na toto štúdium dokonca nábor u stredoškolákov. Z ponúkaných študijných odborov si vybral predmety základnej školy, hudobnú výchovu a slovenský jazyk. Od prvého dňa nemal s týmto štúdiom problémy, lebo sa odmalička učil hrať na harmonike u miestneho pána učiteľa a už na strednej škole písal nielen básničky, ale aj poviedky, ktoré mu zverejňovali v študentskom časopise. Z tohto spomínania ho vyrušila malá zelená žabka skákajúca po asfaltovom chodníku, ktorá sa mu zaplietla medzi nohy. Podvedome a neuvedomiac si možných jej zdravotných následkov, napadla ho myšlienka odkopnúť toto nevinné a nič netušiace stvorenie do trávy. Mohutne sa napriahol pravou nohou a tá silou dobre vytrénovaných svalov si to nasmerovala priamo na ňu. Ona akoby tušila, že jej hrozí nebezpečenstvo, urobila v poslednej sekunde ďalší skok. Jeho noha minula cieľ a pokračovala bez odporu v zotrvačnom pohybe. Ľavá noha vďaka razantnosti pohybu neudržala stabilitu takmer dvojmetrovej postavy, ktorá sa zaraz ocitla sedieť na tvrdom asfalte. Bolestivo narazená sedacia časť tela ho tak rozhnevala, že ako rýchlo spadol, tak sa rýchlo pozbieral, a svoju zlosť si chcel vyventilovať na tom malom stvorení. Opäť sa zahnal pravou nohou. Žabka opäť v poslednej sekunde odskočila a on celou silou pravej nohy trafil vyčnievajúci hrbolec asfaltu. Ucítil obrovskú bolesť na palci. V duchu zahrešil a bolesťou sprevádzanými krokmi sa dotackal k blízkej lavičke, na ktorú sa zvalil takou silou, že pod ním zapraskali jej drevené výplne. Vyzul si topánku a začal si rukami trieť boľavý palec. „Au, to som si ale dal! Hlúpa žaba. Dúfam, že som si nezlomil palec!“ hundral si popod nos a pohľadom sledoval tú malú zelenú potvoru, ako si pokojne odskákala do krovia vedľa rieky. Keď sa mu stratila z dohľadu, pozrel sa na svoju vyzutú topánku. Všimol si, že s ňou nie je niečo v poriadku, lebo jej špica sa nezvykle dvíhala do výšky. Pustil si narazený palec a zohol sa po ňu. Keď sa pozrel na jej podrážku, zistil, že bola takmer do polovice odtrhnutá od koženého zvršku. V duchu opäť neslušne zaklial. Rukami sa ju snažil vrátiť na pôvodné miesto, no vzdorovito odolávala jeho sile a správala sa ako neposlušné dieťa, ktoré si robí, čo chce. Ako ju vo svojich rukách obracal, zazdalo sa mu, že sa mu cez odškľabenú podrážku ešte aj vysmieva. Zúrivo ju šmaril o zem. „Do pekla rohatého, teraz mi nič iné nezostáva, iba si kúpiť nové! Otec bude mať zase kopu hlúpych otázok a mama bude o tom lamentovať dva dni!“ zhodnotil situáciu. Ak však chcel pokračovať ďalej po svojich, musel si topánku nejako opraviť. Pohľadom začal pozorne pátrať po blízkom okolí, či nenájde niečo, čím by si podrážku pripevnil. Nič však nenašiel. Topánku si preto nasunul na boľavú nohu a krívajúc sa pomaly vydal na vysokoškolský internát. Každý jeho krok však sprevádzalo tľapnutie uvoľnenej podrážky o zvršok topánky. Pripadalo mu to, ako by niekto každé dve sekundy mľaskol ústami po prehltnutí dobrého kúska jedľa. Počas chôdze si musel ešte dávať pozor aj na rôzne nerovnosti chodníka, lebo malým zdvihom nohy párkrát do nich zakopol, čo mu opakovane vyvolávalo bolesť poraneného prsta.