Abstinujúca
zapálim si v nádeji že ma dym čo bozkáva mi pery spraví ľahšou na duši občas mu závidím ako ľahko stúpa k nebesiam naivne mysliac si že sa ich raz dotkne
možno raz pripustím že aj ja som prízemná milujúca pôžitok a rada vyžijem ťa do dna
včerajšok odklepnem do vetra nech ešte chvíľu krúži vzduchom nad gentlemansky natiahnutou rukou so zippom sa smutne usmejem
vďaka už nefajčím
Jesenná
Keď slnko o šiestej zapadá Vôňu lások Tých letných Hľadali by ste Vo vzduchu zbytočne
No je pár šťastlivcov Čo ostali im v srdciach
Občas Prv než cenganie električky Prebudí ma zo sna Ukazuješ Spolu s ranným šerom O niečo krajšiu tvár
Kým napíšem si vlastnú Jesennú lásku požičiam si od Válka
S padajúcim lístím Som sa z teba vyzliekla
Môžu ťa už pokojne Pozametať cestári
Ak to ešte vieme
Chcela som spočítať Koľko listov v jeseni Sa dotkne zeme
Zas na novo môžeme milovať Ak to ešte vieme
A ďakovať za každý nový deň Keď smiať sa a plakať môžeme spolu Zároveň
Chcela som spočítať Koľko listov v jeseni S vetrom v diaľku uteká
Uložené zlato Naivne rozfúkané V rukách človeka
Bystrická
Napísať báseň o tebe Bystrica už dlho som chcela Zľahka slovami pohladiť tvoju krásu No možno trúfalosti chcelo by to veľa Dúfať že naslúchaš básnikovmu hlasu
Tak ako slnko hladí ťa keď ráno vychádza A za obzor večer padá Obloha ťa už isto nemá rada Lebo ako sa na tebe zima s letom vymieňa Zas a znova ju postavuješ do tieňa
Mnohým umelcom poľahky berieš dych A v spleti pôvabu múz ostatných Ani prítmie nezakryje tvoj vznešený šarm Tá skromnosť rozžiari ťa Proti kráse iných dám
V jeseni ti vietor hravo rozfukuje sukne Žltou a červenou ti šatka vtedy hrá A chvíľu sa bojím či ťa neodfúkne Ako všetky piesne čo spieva ti gitara
V lete si tak krásne jemná V tom objatí zelene Keď všetci bonviváni Poznajú ťa po mene Sklonia klobúk až tam Ako márnivosť im dovolí Bez teba Bystrica Básnici by možno ani neboli
V zime ti vždy mrázik šije šaty na mieru Že spolu s vetrom si k oltáru ťa zoberú No ty sa prikryješ závojom a stratíš v údolí Vieš že odmietnutie mužov časom prebolí
So smiechom si na továrenskom komíne zapaľuješ cigaru Mlžíš cestu ľuďom čo idú v piatok do baru Nech zjemní na chvíľu ten sladký opar pravdu A možno dve spriaznené duše sa konečne nájdu
Tak prosím prepáč mi Bystrica Báseň čo je možno príliš smelá Len usmiať som sa nad tvojou roztopašou chcela A presvedčiť sa že východ slnka v rannej hmle Vonia presne ako vlani Že vždy keď vrátim sa Nájdem si srdce v tvojej dlani
Nahlas
Chcela by som kričať Dupať nožičkami Hodiť tanier o stenu A zalykať sa vzlykmi
Bez obáv
Napokon Som si srdce Umlčala
