FAUST: Ak zleniviem a na spanie ma bude ťahať, vtedy ma bleskom na zem zraz! Ak oklameš ma lichôtkami tak, že sa budem páčiť sám sebe, ak ma raz zmámiš pôžitkami, nech posledný deň prežívam! Na toto sa stavím.
MEFISTOFELES: Ruku na to!
FAUST: A ešte svoju druhú dám! Keď poviem chvíli v trysku rokov: Si veľmi krásna, zotrvaj! potom ma spútať smieš do okov, potom nech zomriem naozaj! Potom nech umieračik zvoní, potom si pre mňa doslúžil, hodiny zmĺknu, ručička sa skloní, uplynul čas, ktorý som žil!
(................)
MARGARÉTA (sama pri kolovrátku): Srdce mám ťažké, pokoja niet, nikdy ho nenájdem za živý svet.
Kde nie je on, cítim len skon, svet je mi hrob bez jeho stôp.
V hlavičke mojej to klepe, klep, a moja myseľ je samý črep.
Srdce mám ťažké, pokoja niet, nikdy ho nenájdem za živý svet.
Dívam sa z okna, či nejde k nám, deň čo deň vonku ho vyzerám.
Jak hrdo kráča tá postava, v očiach má silu, čo rozdáva,
z úst reč mu plynie, je nebeská, vždy, keď ma stisne a pobozká…
Srdce mám ťažké, pokoja niet, nikdy ho nenájdem za živý svet.
A moje lono, chce ho, ach, mať, môcť sa ho dotknúť a objímať,
bozkať ho všade, to by som vedela, hoc z jeho bozkov by som aj zomrela.
