Pred dvoma rokmi mi bola zistená inzulínová rezistencia. Táto diagnóza ma dosť vzala, najmä keď som počúvala, ako mi dietetik rad za radom vymenúva, ktoré suroviny sú pre mňa odteraz zakázané, kedy a koľko môžem jesť. Mojou vášňou je varenie (a jedenie), preto programované a kontrolované stravovanie rozhodne nebolo pre mňa. Ako je vôbec možné zrealizovať takú vec: merať každý jeden gram, ako môžem taký jedálny lístok „prepašovať“ nielen do vlastného života, ale do určitej miery aj do života mojej rodiny? Budem môcť ešte niekedy v živote zjesť niečo chutné? To boli moje prvé myšlienky. Keď som sa však z prvého šoku prebrala, začala som uvažovať triezvejšie, stiahla som si z internetu nutričné tabuľky, začala som triediť, a čo je ešte dôležitejšie, začala som spoznávať jedlá a jednotlivé suroviny na základe ich nutričného zloženia. A situácia razom začala vyzerať prijateľnejšie, rýchlo som zistila, že sa môžem aj teraz tešiť na rovnako rozmanité a CHUTNÉ jedlá, len je potrebné zmeniť zopár mojich návykov. Bielu pšeničnú múku som vykázala z mojej kuchyne, namiesto nej požívam celozrnnú a špaldovú múku. Povedala som nie aj rafinovanému cukru, namiesto neho pri pečení používam prírodne sladidlá. Dookola sa opakujúci prílohový tandem zemiaky-ryža som dokázala nahradiť na tisíc spôsobov zeleninou, celozrnnou obilninou, či šalátom. Rozsiahla kapitola Dezerty potvrdzuje, že nie je potrebné zrieknuť sa ani sladkostí.