Zazvonila krátko po tretej, presne podľa plánu. Jakub jej otvoril so sprisahaneckým úsmevom. „Som rád, že si tu,“ pošepol a obdivne si ju premeriaval. Rýchlo sa však spamätal, pretože za jeho chrbtom sa ukázal dobre vyzerajúci mladý muž. Isto jeho brat, pomyslela si Laura. Bol vyšší a statnejší než Jakub. Mal o odtieň svetlejšie vlasy, ktoré mu na sluchách začínali šedivieť, a rovnako tmavé čokoládové oči. Oblečenú mal bledozelenú košeľu a čierne nohavice. Vyzeral ako dobre situovaný manažér a obozretný právnik, ktorý si od ľudí udržiava odstup, no keď ho Jakub predstavil, prívetivo sa na Lauru usmial: „Som Martin, teší ma.“ Laura mu srdečne stisla ruku a pokúsila sa opätovať úsmev, no veľmi sa jej to nedarilo. Nervy mala vybičované na prasknutie. Všetko síce premyslela do najmenších detailov, ale predsa tŕpla, ako to dopadne. Hoci vedela improvizovať a osvojila si aj čo-to z hereckého umenia, na rolu režisérky pri takom veľkom počte účinkujúcich, z ktorých každý okrem jedného poznal len určitú časť scenára, nebola zvyknutá.