Sylvie Germain: Pieseň neláskavých

Videl sa mi krásny, ten neznámy muž ležiaci len tak na zemi za sklenou tabuľou, napoly obnažený pod pracovným odevom, vystavený slnku, zavesenému kolmo nad ním. Kvokla som si k oknu a nechtom som naň jemne zaťukala. „Je tu niekto?“ spýtala som sa. Muž obrátil hlavu, len aby sa nepovedalo, a ležérne na mňa pozrel. Zostala som sedieť na pätách a upreto som sa naňho dívala. Nebol až taký krásny, ako som si myslela, ale vyvolával vo mne túžbu, ten muž, čo vychutnával voľný priestor, svetlo, samotu a ticho, tak jemne popukané hlasom oviec; ten muž, čo zmyselne vychutnával daný okamih. Jednou rukou som pohladkala okennú tabuľu, pričom som sledovala líniu jeho tela. „Je tu niekto?“ zopakovala som potichu. Pozeral na mňa pokojne, bez slova a bez úsmevu, ale oči mu čoraz väčšmi žiarili. Pravú ruku si vytiahol spod hlavy, presunul si ju na hruď, potom ju nechal pomaly kĺzať po tele, položil si ju na nohavice a otvoril si rázporok. Na chvíľu ten pohyb prerušil, ani čo by chcel zistiť, ako budem reagovať. Mohla som sa vzchopiť, vstať a ujsť. Chcela som však vidieť, čo bude ďalej, a tak som zostala. Penis sa mu vztýčil, trochu šikmo, a vrhal mu na brucho slabú čiaru tieňa, pripomínajúcu ručičku slnečných hodín. Pobavene som sa usmiala. To narýchlo pripravené odhalenie mužskej anatómie, ktorá bola pre mňa až dovtedy neznáma, nielenže ma nešokovalo a neznepokojilo, ale ma rozveselilo. Obišla som okno a priblížila som sa k mužovi. Zľahka som sa dotkla lúča tieňa načrtnutého na jeho bruchu; tieň sa zachvel. Napokon som sa odvážila prejsť k tomu čudnému, šikmo zrezanému údu, napnutému v prázdne, a končekmi prstov som ho ohmatala, potom som ho stisla v ruke. Pokožka na ňom bola jemná, horúca. Chytila som do dlane vajíčka, ako keď poťažkávate ovocie. Dve malé, celkom zrelé duly s trpkou a sladkastou vôňou. Muž ma nechával prezerať si jeho telo, hrať sa s jeho prirodzením, a naďalej mlčal. Ale pohľad mu blčal.