Rómsky ples

Frak a jeho nevlastný brat zamierili do veľkého okrúhleho šenku, sadli na vysoké stoličky, do očí im udierajú fľaše rôznych tvarov a farieb, postavené na policiach až po samú povalu. Úžas ťa pochytí, keď to zazrieš. Frak rozkázal koňaky a sódu. Bolo divné, ako dvíhali poháre, privysoko, áno, chceli na seba upozorniť, dať okoliu na vedomie, že stoja vyššie ako iní Rómovia. Frak cítil, že vzbudil veľkú pozornosť svojím oblečením, aké nikto z Rómov nemal, lebo si to nik nemohol dovoliť. Slovom, frak zabral, tu sa najlepšie prejavila jeho sila a jeho moc, lebo ak máš panské oblečenie, si niekto. To ho tešilo, hrialo. Ako cedili z pohárov, pozerali vôkol po sále, aby videli na sediacich Rómov, boli tu celé rodiny, rodičia s dcérami, mladí Rómovia, šviháci, ale i starí, bajúzatí. Pri stoloch šum a ruch, predstavovanie, zoznamovanie. Servus, Dežinko, objíma Šterňa starého priateľa z Povstania, aj ty si prišiel? Ako vidíš, bezo mňa sa nič neudeje. A ženu máš kde? Hneď tu bude, išla sa upraviť na toaletu. A čo u vás vo Zvolenskej? Nič nové Jožinko, iba čo biedy pribúda. Ako všade, hovorí Šterňa. Si akýsi guľatejší, Jožinko. Prišli roky a s rokmi to tak prichádza. Prišla Dežova žena s dcérou a zvítali sa. A u vás v Udiči ako? Ako všade, bieda núti Rómov viac kradnúť, a išlo by to aj bez toho, ja si stále myslím, že pekné slovo prosím, to ti je zázračné slovo, lebo ak poprosíš, nikto ťa neodoženie a dá ti. S prosením vyžiješ, ale krádež je krádež. A tu iný pár. Ako som len rád, že ťa vidím, Drizi môj. Kde máš ženu? pýta sa Róm, ktorého prezývajú Bobaľa. Doma je, necíti sa dobre, ale synak Štefan bude zaraz tu, pricestoval so mnou. Z toho bude dobrý lavutár, počul som, počul. Je dobrý. Hovor, a ty ako? Nuž, nemám sa zle, obchodujem s koňmi. Kúpim mrcinu, potom ju vychovám, popravím a švihnem za drahšie. Takto to ide, človeče, no poď, hrkneme si. A ťahajú sa k šenku. Panebože, si to ty? Kde sa tu berieš, veď východ je ďaleko. Ďaleko-neďaleko, vidíš, som tu, prišiel som. Róm, ktorého doma volajú Kalačúr, sa objíma so Šaňom Ladnickým. Obaja sa poznali tak, že kedysi chodili za tou istou Rómkou, ktorá nechala oboch v štichu a zobrala si gádža. Hovorila, že u gádža hladovať nebude. U Lednického by tiež nebola hladovala, lebo mal vyhňu a jedla mal, čo hrdlo ráčilo. I keď spočiatku boli proti sebe, keď ich Rómka nechala, spriatelili sa a Kalačúr bol neraz Šaňovým hosťom, keď mal tu na dolniakoch nejakú pokonávku. Kalačúr bol ohromne múdry Róm, hádam jeden z najmúdrejších, bol rozvážny, vedel poradiť, logicky rozmýšľať a mal bohatú panskú reč. I školy mal, na tie časy hotový kumšt. Pri Ondrášovom stole bol akýsi šum. Mariška znepokojnela, keď uvidela Róma vo fraku, padol jej do oka a nemohla sa zbaviť akejsi novoty, ktorá ju pochytila. Zdalo sa jej, že tohto Róma pozná celú večnosť, taký sa jej zdal blízky, a nielen blízky, bol jej náramne sympatický a ohromne ju priťahoval, fascinoval. S Tonkou to bolo práve tak, ak nie horšie. Keď zočila toho vysokého, bieleho a kučeravého, už bola v tom. Bola to láska na prvý pohľad. Vedela to, cítila. Pozri tam k tomu stolu, Janko, vraví Frak, je to primášov stôl. Je to dobrý primáš, dobrá rodina, dostať sa tam, hneď si vyššie. Všimol som si, že tie dve hádžu očami sem po nás. Bratku, máme šancu, najprv budeme tancovať s mladými, ale nesmieme zabudnúť ani na matku, ak si získame ju, máme vyhraté. Dobre vravíš, pohotovo mu odpovedá Jáger. Teraz prechádza stredom sály mladý pár, svižný Róm s dievčinou. Volajú ho Zošitá riť. Keď bol fagan, kradol čosi v záhrade, gádžo ho prichytil, on upaľoval k plotu, a keď ho preskakoval, natrhol si riť. Museli mu ju v nemocnici zošívať. Je to veľmi mazaný a šikovný Róm, bude z neho zlodej, akému páru nebude. Býva hneď za mostom, četníci si na neho dávno brúsia zuby, ale nikdy ho neprichytili pri čine. Raz sa postavil s tou Rómkou do radu na akési ovocie, pred ním bola gádži a mala plátennú tašku, aké sa nosia, len si predstav tú gódu, rozum, čo spravil, odstrihol tej gádžovke rukoväte tašky, držala ich v ruke, ale taška bola fuč. Skrútil ju do inej tašky a čakal ďalej, akoby sa nechumelilo. Keď chcela gádžovka dať ovocie do tašky, zbadala iba rukoväte, skoro omdlela, pochytil ju úžas, že ju takýmto spôsobom niekto okradol. Ľudia boli pohoršení, tá cigánka to bola, veď tu stála, bola to ona. Krádež, krádež, vykríkla okradnutá žena, ktorá tam mala peňaženku s celou mužovou výplatou. Ozaj, Janko, ako stojíme s lovami? Chceš hádam povedať, ako stojím, nie? Stojím dobre, mám fúru love, peňazí. Nehovor, usmial sa Frak. Nemal si včera tvrdnúť doma. Musel som, bratku, mater ma ponúkla tlačenkou, ktorú dostala od akejsi gádžovky, tlačenka bola dobrá a chutná, ale po niekoľkých hodinách ma chytili kŕče a behal som na záchod každú chvíľu, už som si myslel, že zle dopadnem, našťastie doma bolo živočíšne uhlie. Hodil som do seba štyri pilulky a pomohlo to. Preto som nikde nebol. Niečo som vyhral v kartách, jeden gádžo, iste ho poznáš, ten, čo má na kraji mesta obchod s košíkmi, košikár Maslena, stojí pri pulte, vystrčená riť a vystrčená peňaženka, až ma heglo, podišiel som k nemu, chytil gádža okolo krku, akože mi je blízky a drahý, druhou rukou som potiahol a bolo. Na záchode som peňaženku šmaril do diery, peniaze som vybral. Bolo tam päťsto korún. Nehovor, päťsto? Veru päťsto, ani o halier menej. Tak sme dobrí, hovorí Frak. Veru sme, bratku, na to môžeš dať krk. Môžeme mulatovať až do rána bieleho.